Je polnoc. Stojím na terase nášho domu a pozorujem oblohu, osvetľovanú farebnými šípmi a fontánami ohňostrojov. ,,Šťastný nový rok!!! Šťastný nový rok...!"volajú veselí susedia. Myslím na Mareka. To je môj mladší syn, ktorý dnes slúži. Je hasič...
Posielam mu aspoň krátku sms. Nechcem ho zbytočne rozptyľovať svojimi telefonátmi, možno má veľa práce. A potom, poznáte to, mladý muž, ktorý pred kolegami telefonuje s mamkou...(Už v prvej triede ZŠ som sa musela naučiť rešpektovať chlapskú hrdosť mojich synov.)
Silvestrovská paľba na mňa pôsobila mrazivo. Bože, nech už je ráno...Vyčkávala som syna s raňajkami. Bol bledý ako stena.Na jedlo ani nepozrel. ,,Aká bola služba?" Neodpovedal. Sedel zamyslený v kresle pri stromčeku. Viem, že si zvolil neľahký chlebík. Po chvíli som svoju otázku zopakovala. ,,Taká zbytočná smrť, "povedal a poprosil ma len o pohár vody. ,,Mŕtvy chodec. Chudák chalan, ešte mal na bunde maturitnú stužku...Vraj ho ten šofér cestou z chaty vôbec nevidel." Zmeravela som a v sekunde pomyslela na rodičov oboch chlapcov, na svojho syna, na všetkých hasičov, lekárov, policajtov, záchranárov, proste ľudí, ktorí musia čeliť takýmto obrazom, zachovať si chladnú hlavu a plniť si svoje každodenné povinnosti. Čo cítia, keď sa po takomto zážitku vrátia domov a majú zaspať? Dá sa na to vôbec niekedy zvyknúť? A nahnevane som si spomenula aj na mladú mamičku s kočíkom, ktorá mi nedávno v podvečernej hmle prebehla popred auto. Ešteže som išla pomaly. Ani len reflexná nášivka, nič...Koľko zbytočných sĺz, bolesti a trápení. Koľko zbytočne vyhasnutých životov. A pritom neraz stačí tak málo, byť videní...a žiť.
