Jeho meno je vyslovované s patričným rešpektom, hlbokou úctou, vážnosťou a tajomným závanom smútku. Každý deň prijíma v pokore a skromnosti, a predsa je žijúcou legendou tohto mesta. Štiavničan celým svojim srdcom, diskrétny svedok príčiny našich najvrúcnejších sĺz. Človek, na ktorého služby sa spoliehame zronení stratou našich najbližších.
Pán Stanislav Šakový by nemusel nikoho presviedčať o svojom pôvode. Počúvať jeho originálny štiavnický dialekt, spolu s malebnými spomienkami na detstvo v Katovej ulici, kláštornej a chlapčenskej škole, či škole pri Starej stanici, alebo na pani učiteľku Maruniakovú a Vášáryovú, Jozefa a Karola Horákovcov, a neopakovateľné čaro Štiavnice tých čias, bolo pre mňa veľmi príjemným prekvapením.
,,Genius loci tohto mesta, to bol každý jeden dom, v oknách rozkvitnuté muškáty, námestie plné Štiavničanov, študentov, trhovníkov, krásna svieža zeleň, lavičky, kamene vyhriate slnkom a energia, ktorá z toho všetkého vyžarovala. Trhovisko sa rozprestieralo od kláštora, až po krčmu u Lackovej, kde často končievali zarobené peniažky, lebo tadiaľ viedla ,,úniková cesta" trhovníkov, vracajúcich sa domov cez Červenú studňu. Bola to známa krčmička.Keď nastal čas, s pánom Káchom sme na poslednej ceste odprevádzali aj pani krčmárku."
Pri spomienkach na detstvo som si neodpustila otázku, ako pán Šakový vnímal pohreby a miesta posledného odpočinku v období chlapčenských huncúctiev. ,,Musím povedať, že sme boli vychovávaní v kresťanskom duchu a úcte k živým, i zomrelým. No ako zvedaví chlapci sme občas chodili potajme nazerať, ale s hrozne úzkou dušičkou, čo sa deje za múrom cintorína. Táto téma bola tabu a vzbudzovala v nás obrovský rešpekt."
Kedy a ako ste sa dostali k práci v pohrebnej službe? ,,Pôvodne som sa vyučil vo Zvolene ako maliar- natierač a tejto profesii som sa aj venoval. Neviem, či to bola prozreteľnosť, alebo náhoda, keď mi r.1977 bol pridelený byt na poschodí mestského domu v Kammerhofskej ulici. Rovno nad pohrebníctvom. Stále častejšie som vypomáhal pánu Káchovi a neskôr aj pánu Rückschlossovi. Veľmi som si ich vážil a veľa sa od nich priučil. "
Vaša práca je neodmysliteľnou súčasťou prirodzeného kolobehu života v tomto meste. Máte tu veľa priateľov, poznáte mnohých ľudí, celé rodiny...Dokážete prejsť tieňom ich zármutku tak, aby vás tiež bolestne nezasiahol? ,,Zdieľam nešťastie, prežívam súcit, snažím sa pomôcť, poradiť, zmierniť následky toho, čo už nemôže nikto zmeniť. Žiaľ, opúšťajú nás aj mladí ľudia, kamaráti, osobnosti... Aj mňa často premôže smútok, ale taktnosť a diskrétnosť mi nedovolia hovoriť o jeho príčinách. Len cítim, akoby s každým človekom odišlo aj kus Štiavnice."
Pred vyslovením ďalšej otázky som sa zhlboka nadýchla, a pocítila intenzívnu vôňu bielych chryzantém z pripravovaných girlánd. Takmer denne pozeráte do tváre smrti. Ako ju vnímate? ,,Čo sa raz narodí, musí aj zaniknúť, taký je zákon života. Smrť sa nikdy neriadi našimi túžbami a plánmi. Nedá sa s ňou vyjednávať. Je nezvratná a jedinečná v tom, že príde len raz. A my ju musíme prijať."
Váš život a čas je podriadený požiadavkám, potrebám a prosbám pozostalých. Všedný deň, nedeľa, či sviatok... Takmer denne ste svedkom osobných ľudských tragédií a prejavov emocionálnej bolesti. Odkiaľ čerpáte tak prepotrebnú vnútornú silu ? ,, Najčastejšie odpočívam v záhrade, na terase svojho domu, medzi kvetmi. Milujem slnko, tak ako stromy a všetko živé, aj ja nesmierne cítim jeho energiu a teším sa zo svojich dvoch vnukov, ktorí žijú s rodičmi v Južnej Afrike. Mám rád Štiavnicu a okolitú prírodu ,vie ma nadchnúť pohľad na pekný obraz, páčia sa mi starožitnosti...A vždy som sa veľmi tešil na Vianoce, ale také staré, poctivé, keď ľudia mali k sebe naozaj blízko, nie ako teraz, keď už pomaly od leta o nich človek počúva. To už nie sú Vianoce, ale biznis."
Hovorí sa o vás, že ste veľmi chápavý a súcitný človek a všemožne vychádzate v ústrety aj pozostalým, ktorí by si inak nemohli dovoliť usporiadať dôstojnú rozlúčku so svojim blízkym.,,K tejto téme sa nechcem veľmi vyjadrovať. Jednak z ohľaduplnosti k sociálne slabším občanom, ale aj z lojálnosti ku kolegom, keďže v meste pôsobia dve pohrebné služby. Žiaľ, pravda je taká, že sociálny program nemá nastavenú latku, pod ktorú by človek nemal klesnúť a tiež chápem, že strata milovaného človeka bolí rovnako, či žijete v biede, alebo prepychu. Verím, že slušní ľudia by sa mali vedieť dohodnúť." dodal s ustarosteným náznakom úsmevu pán Šakový.
Mala som pripravených ešte veľmi veľa otázok, a som si takmer istá, že pán Šakový by na ne taktne a s povestným pokojom v hlase aj odpovedal. No človek by nemal byť nevďačný a mal by rešpektovať tú jemnú hranicu tajomstiev, ktoré by chceli a mali tajomstvami ostať. A tak som sa teda poďakovala. Za čas a ochotu podeliť sa o niektoré spomienky, pocity a názory, ale aj za to, že pán Šakový je neodmysliteľnou osobnosťou tohto mesta a statočne plní poslanie, ktoré mu pred mnohými rokmi predurčil osud (alebo náhoda?). Poprajme mu všetci spoločne veľa slnka, zdravia a lásky. Tešme sa zo života, buďme k sebe dobrí a nezabúdajme, že všetko, čoho sa dotkla láska, je zachránené od smrti.
