V tom mi pokojnú hladinu večera narušil telefón. Ach nieeeee...Prečo? Ale zvíťazila slušnosť a akýsi pocit zodpovednosti, že ma možno niekto potrebuje. Zdvihla som a ... už po prvých minútach rozhovoru svoj skutok oľutovala. Na druhej strane bola nešťastná a nahnevaná bytosť, ktorá si potrebovala ,,uľaviť" a dopodrobna rozanalyzovať dôvody svojho hnevu na celý svet. Ale prečo vytočila práve moje číslo? Pokúšala som sa nepríjemný telefonát ukončiť, ale márne. Nemalo to konca-kraja. Moje tiché šťastie unikalo ako vzduch z ružového balóna, ktorý pri vzlete zavadil o tŕň. Akékoľvek pozitívne myšlienky, riešenia a povzbudenia boli vopred zdupané do prachu. Až keď na druhom konci linky vyvrela všetka žlč, vydýchla som si, opäť pustila CD, chytila do ruky štetec a... Zničila svoj obraz !!!
Do dúhovej pohody na takmer dokončenom plátne vtrhla agresivita farieb a tvarov, ktoré tam nepatrili. Preto prosím, vážme slová skôr, než ich vyslovíme. Majú veľkú moc!
