Spomínate si ešte na svoje chlapčenské sny?
Moje sny sú môj život a malý Michel je stále vo mne. Je mojou súčasťou vo všetkom, čo robím. Ľudia sú často smutní, lebo zabúdajú na svoje sny, iba deti sú v tomto naozaj čisté, ničím neovplyvnené. Keď som bol malý, túžil som byť médiom pre poéziu z iného sveta, lebo som úprimne veril, že som z iného sveta, že som vznikol z ducha, ako sonáta, ako báseň. Nedokázal som pochopiť, že ja som chlapec z mojej mamy. Raz som v kine uvidel film a v ňom bábätko pod srdcom matky. Bol to pre mňa hrozný zážitok. A potom som zas veril, že ženy sú ako kozmický dopravný prostriedok medzi svetmi a ja som nimi dodnes fascinovaný.
Vaše meno znie ako poézia z krajiny dávnych predkov. Poznáte jeho pôvod?
Je to keltské meno, meno mojej starej mamy, ku ktorej som mal krásny vzťah. Moji starí rodičia boli skvelí ľudia, snívali a žili svoje sny a v súvislosti s nimi som si prvýkrát uvedomil, že existuje niečo ako ,,inteligencia cez srdce".
Život nám jednou rukou podáva veniec víťazstva a druhou rukou tŕňovú korunu utrpenia. Čím ste boli korunovaný častejšie?
Nie je dôležité, čo ti život dá, ale ako ho žiješ. Niekto neustále premýšľa o utrpení, niekto o dobre a niekto je šťastný blázon. Jediným medikamentom je tvorivosť. Keď sa pozrieme do histórie, život mnohých veľkých umelcov nám pripadá hrozný, ale skutoční umelci žijú v procese tvorivosti a neustále dávajú bez toho, aby o tom rozmýšľali.
Precestovali ste mnoho krajín, spoznali mnoho miest, čím Vás zaujala Štiavnica?
Fascinujú ma mestá, ktoré majú podzemie. Sú zvláštne špecifické. Štiavnica, aj Paríž, majú svoje podzemné chodby, katakomby, krypty. Podzemný cintorín, nad nim pulzujúci život, i do nebies siahajúce chrámy a veže. Je v tom určitá symbolika ako telo, duša, duch. Vyhovuje mi aj vzdialenosť medzi Štiavnicou a Parížom, preto som si tu kúpil dom. Aby som získal nadhľad a mnohé veci pochopil, musím byť od nich ďaleko, mať odstup, lebo z vnútra sa všetko javí inak. A mám rád prírodu, vznešené staré stromy, no nechápem, prečo ich ľudia vypiľujú, prečo im tak hrozne blížia. To naozaj nechápem.
Capalest je vyjadrením bezhraničnosti umenia, zbližuje ľudí a národy prostredníctvom poézie, divadla a hudby. A čo iné umelecké vyjadrenia?
Ku Capalestu patrí tiež pohyb, tanec a priniesli sme aj výtvarné umenie. S mojim priateľom Ivanom Ladzianskym sme spolupracovali na veľkej exepozícii obrazov, aby sme sa opäť niečo nové naučili a pochopili. Pripraviť podujatie takého rozsahu ako je Capalest je nesmierne náročné, neraz až nad hranicou vnímania, ale človek to robí preto, lebo to robiť chce a vidí v tom zmysel.
Načo sa môžu tešiť návštevníci jubilejného 10.ročníka ?
Keď sa obzriem späť, vidím 10 rokov tvorivej práce, veľkých podujatí, množstvo účinkujúcich osobností, návštevníkov i sponzorov z krajín celej Európy. Každý ročník tu zanechal svoje echo a v ozvene predchádzajúcich stretnutí dozrel čas, aby sa prostredníctvom umenia opäť stretli Česi a Slováci.
Prvý jarný deň je aj dňom Vášho narodenia. Čo Vám smieme zaželať k sedemdesiatinám?
Zaželajte mi, aby som sa nezmenil. Aj keď si občas uvedomujem, že čas letí, stále v sebe cítim toho malého chlapca, ktorý nikdy nezabudol snívať.
Rozhovor vznikol s jazykovým prekladom Zuzky Kovárovej-Ladzianskej
