Možno poznáte ten pocit bezmocnosti, keď vás ako blesk z jasného neba zasiahne správa o odchode vzácneho človeka. Na svete je zrazu akosi prázdno, a ten priestor je taký veľký, kam až siahalo jeho srdce. Milovaná rodina, stovky priateľov, študentov, rodný kraj, hory a tajchy…
Jozef Beneš sa narodil 1.júla 1934 na Vindšachte (Štiavnicé Bane) ako piate z deviatich detí v rodine chudobného baníka. Svojrázne banícke prostredie, solidarita ľudí, príslovečný humor a nesmierna húževnatosť sa akoby preliali do jeho povahy a morálnych čŕt. Už od prvých krokov ho ako staršie sestry viedli za rúčku skromnosť, citlivosť, ale aj zaťatosť. Prekrásna okolitá príroda ho naučila vnímať a tvoriť krásu. Žiaľ, jeho detstvo a celý ďalší život boli poznačené vojnou. Ako jedenásťročný prišiel pri explózii o obidve ruky a stratil kamaráta, keď zbierali v okolitých lesoch granáty pre partizánov. Jeden z vojakov chcel hneď ukončiť jeho trápenie ranou z milosti, ale osud mal s Jožkom iné plány. Neskôr ešte hrozilo, že príde o oči, poranené črepinami…
Jožko mal pred sebou najťažšie obdobie neľahkého i nesmierna bohatého života, ktoré preverilo jeho nezlomnosť, pevnú vôľu a vytrvalosť. Neraz, ako sám povedal, ronil krvavé slzy, kým sa naučil napríklad jesť. Rodičia ho nikdy nebrali ako invalida, často si musel poradiť sám. Naučil sa plávať, veslovať na kajaku, kosiť, hrabať, sušiť seno, zvážať drevo, umyť riad.,, Otec bol na mňa tvrdý, ale ďakujem mu!“ hovorieval Jožko. A ako nádherne vedel písať. Teraz nemám na mysli len úhľadný rukopis, ale aj obsah myšlienok, odzrkadľujúcich čistotu jeho duše. Už v meštianke vedel, že chce byť učiteľom. Po maturite ho prijali na psychológiu, ale zo zdravotných dôvodov štúdium prerušil. Prijal miesto vedúceho vychovávateľa v Domove mládeže v Banskej Štiavnici. Neskôr sa dal na diaľkové štúdium práva. Prvú skúšku mu skomplikovala rozviazaná šnúrka. Meškal. Hanbil sa vraj poprosiť o pomoc dospelých, tak mu pomohli deti.
Nebyť školy, ktorú úspešne dokončil, nestal by sa v Štiavnických Baniach advokátom chudobných. Bol aj dlhoročným kronikárom obce. Sen pracovať s mládežou sa mu však splnil. Tridsať rokov pôsobil vo funkcii riaditeľa Domova mládeže, prísny, precízny, ale aj chápavý a ľudský. Bol členom SZTP, stretával sa s ľuďmi, ktorým život nadelil podobný osud. Jeseň života si vychutnával veľmi aktívne v kruhu rodiny a priateľov chatárov pri jazere Bakomi. Na pamiatku svojho otca, baníka a niekdajšieho tajchára, čistieval všetky prítokové jarky Vindšachty a Bakomi. Mal rád ľudí, prírodu, pohyb a nové výzvy. Aj ako dôchodca sa kúpaval v ľadovej vode, lyžoval, behal, bicykloval, pracoval a hlavne, pomáhal iným. Vypaľoval obrázky do dreva a písal básne, úprimné vyznania milovanej manželke Márii, deťom Jožkovi a Jarke, vnúčatám, priateľom, horám, štiavickým tajchom,či ďakovné verše lekárom a sestričkám za starostlivosť počas posledných hospitalizácií. Jeho pohľad na svet nebol cez slzy, ale naopak, tešil sa z každého pekného dňa, každého milého stretnutia, kultúrneho podujatia, rozdával radosť a žartoval.
Naposledy som ho videla veľmi šťastného. Sedel v hľadisku spolu s manželkou a obdivoval vystúpenia mladých talentov počas Artpódia v Domove mládeže, kde kedysi riaditeľoval. Tak si ho chcem navždy zapamätať. A boľavé prázdne miesto, ktoré tu po ňom ostalo, vyplním krásnymi spomienkami na muža, ktorý nepoznal slovo ,,nedá sa“, a vždy sa aspoň pokúsil.
