Možno sa vám to už stalo, že ste dlhé roky chodili známou ulicou a jej obraz zo dňa na deň osirel. A zabolelo vás pri srdci, keď ste si uvedomili to bezmocné prázdno nad živicou mokvajúcim pňom.
Človek svoje konanie obhajuje vlastnými zákonmi, smernicami, tabuľkami a objektívnymi príčinami , podľa toho, ako mu to práve vyhovuje. Ale kto obháji život odsúdeného stromu, keď sa všetok rozum a cit dokáže schovať za jediný opečiatkovaný papier ? Je to vôbec možné? Zdá sa, že áno. Keď si uvedomíme, že aj ten najhorší zločinec tohto sveta má právo na obhajobu pred súdnym tribunálom, prečo na ňu nemajú právo aj živé a nevinné stromy? Som presvedčená, že mnohí ľudia by radi vyjadrili svoj názor ešte skôr, ako ich ,,ovalí“ necitlivá amputácia zelene, ktorá bola súčasťou ich každodenného života. A ten, kto sa na strom pozerá len z dôležitosti svojho úradu, kto v ňom vidí len prekážku, nebezpečenstvo, alergén, či ľahko speňažiteľné drevo, kto nevníma jeho význam v širších súvislostiach a životodarnú krásu dotvárajúcu a očisťujúcu tento svet, kto nevie, že Boh stvoril zem, vodu, stromy a rastlinstvo ešte pred človekom, mal by byť odsúdený stráviť určitý čas v kamennej rezervácii bez týchto darov. Tam by možno mnohé pochopil a po uplynutí trestu by stromy nepílil, ale sadil a ochraňoval ako tie najvzácnejšie živé umelecké diela, ako svojich múdrych, skromných a pokorných priateľov.
Na záver mojej obhajoby s úctou otváram Citadelu A. de Saint- Exupéryho a citujem z nadčasových myšlienok: ,,Strom, to vôbec nie je semeno, neskôr steblo, pružný kmeň a nakoniec suché drevo. Nemusíš ho deliť, aby si ho poznal. Strom, to je sila, ktorá sa pomaly približuje k nebu... A ak v sebe vieš uzrieť rozhojdanú vetvu, pevne vrastenú do olivy, zakúsiš vo svojich pohnutiach večnosť. A všetko vôkol teba sa stane večným.“Prajem všetkým ľuďom dobrej vôle, aby zakúsili svoj kúsok večnosti každý deň svojho života.
