,,V auguste 1944 bolo Slovenské národné povstanie. Neobišlo to ani nás na Rumplovskej. Spomínam si na vojakov, aj na hukot lietadiel, ktoré mi ako dieťaťu pripomínali divé husi. V živej pamäti mám aj jesenný podvečer 23.septembra 1944, keď sme na roli pod studňou vyberali zemiaky. Od Štiavnice do nášho majera prišli vojaci. Bolo ich veľa. Mňa vtedy nemohli z toho poľa dostať domov, tak som sa ich bála. Prišiel po mňa ocko a vojakom, ktorého som si postupne obľúbila. Volala som ho Karol báči a bol z Bernolákova. On jediný sa so mnou rozprával o domove a priniesol mi aj moju prvú bábiku, červenú Karkuľku. No moja radosť z nej netrvala dlho.
8.januára 1945 varila mamička guláš pre vojakov, ktorí sa skrývali na Rumplovskej. Každý deň pripadla táto úloha na jednu z troch gazdín. Krátko popoludní sa strhla streľba. Veľmi som sa zľakla, keď mi sklo z obloka zrinčalo na šiatky. Aj ocko s bratom zbehli z povaly, kde chystali seno na kŕmenie. ,,Žena, zle je, prišli Nemci! Zapálili nám dom i maštaľ, všetko je v plameni!“ Ocko s Jožkom sa ponáhľali zachrániť dobytok, aj sa im to podarilo, až na jedného koňa, ktorý sa nedal odviazať a zhorel. Cez pitvory sme prebehli do susedov. Katka, 24 ročná dcéra tety Marišky, zobrala kľúče od nového domu a vybehla na dvor. Viac sme ju nevideli. Oheň, streľba, granáty, krik a nárek. Bože môj, nikto si nevie predstaviť tú hrôzu, čo sme prežili. Dom v plameni, my vo vnútri, dym sa valil do obytnej miestnosti a nemilosrdne dusil. Vojaci v chodbe volali o pomoc, ale nakoniec tam pod paľbou zhoreli. Nemci strieľali na všetko, čo sa pohlo. Našťastie tam bola na návšteve mamičkina švagriná, vedela po nemecky a neustále kričala, že nie sme vojaci. Nakoniec nám s rukami nad hlavou dovolili vyjsť z horiaceho domu na oráčinu , kde sme sa museli pozerať na to dielo skazy. Teta Mariška uvidela na dvore mŕtvu Katku a svojho muža, uja Ďura. Horel aj susedný dom tety Zuzy a uja Jana. Nemci ho zastrelili, a tiež niekoľko vojakov, ktorí sa pokúšali zachrániť z plameňov. Zhorela tam aj moja prvá bábika.
Ocko musel pochytať voly a zapriahnuť ich do voza. Naložili naň troch ranených Nemcov a hlbokými závejmi sme putovali cez Strnisko dolu do Hodruše. Mala som bosé nôžky a mamička prosila, aby som smela ísť na voze s tými vojakmi. Nedovolili to. Tak si trhala zásterku a omotávala mi kolo nôh onucky, aby mi celkom neomrzli. V Hodruši pred Expozitúrou bolo pristavené veľké auto s plachtou. Ocka odviezli do väzenia v Banskej Bystrici, a nás s mamičkou väznili až do oslobodenia v Štiavnici na Prašovni. Bolo nás 14 v jednej miestnosti, mali sme 3 postele so slamou, v ktorej sa hemžilo plno vší. Spať sa napriek únave nedalo, lebo štípali až do krvi a my sme plakali. Žili sme len na haluškovej vode, alebo čiernej káve bez cukru. Na výsluch nás vodili do Grandu. Bolo to strašné.
Keď nás konečne pustili, nemali sme nič. Jedlo, šatstvo, ba ani domov. Kým neprešiel front, skrývali sme sa medzi vojskom, v lese, aj v bani. Tmavá diera s kvapkajúcou vodou nám bola útočiskom. Keď už bolo najhoršie, prichýlila nás rodina Schultzová z Praniarskeho tajchu. Aj s ich pomocou sme už v jeseni 1945 mali na Rumplovskej postavenú hrubú stavbu nášho nového domova. Do Vianoc sme spávali na povalke nad susedovou maštaľkou, ktorú nestačil zničiť požiar. Počas chladných nocí mamička zohrievala tehly a tie nás hriali, aby sme nepomrzli. Bolo to ťažké, ale zároveň plné lásky, ľudskej súdržnosti a nádeje v lepšie časy.
Štedrý večer sme už prežívali v našom novom príbytku. Mali sme len malú piecku, slamníky, stôl a stoličky, čo nám dali dobrí ľudia. Boli to Vianoce skromné, ale šťastné, lebo sme boli spolu. Ďakovali sme v modlitbe malému Ježiškovi, že sme to prežili. Veď aj on sa narodil v chudobnej maštaľke, aby nám priniesol radosť a šťastie. V ten večer sme tieto dary srdca pocítili aj my. Boli sme všetci opäť doma, na Rumplovskej.“
Aničke sa aj po rokoch pri spomienke na tú hrôzu tisnú slzy do očí. Vojna zanechala trvalé stopy na jej zdraví. Bola často chorá, desil každý výstrel a tak je to až dodnes, aj keď má už 76 rokov. Hovorí, že nikdy by nikomu nepriala prežiť hrôzy vojny a svojim deťom a vnúčencom stále pripomína, že najväčším bohatstvom je zdravie od pána Boha a mier vo svete, v rodine i v duši.
