Mamička pochádzala z neďalekého Važca. Ako škôlkárka som nechápala, prečo potrebuje každú druhú nedeľu cestovať ,,domov", keď doma sme boli v Kráľovej Lehote. Pre mňa to bola strašná štrapácia ísť pešo na našu stanicu a z važeckej stanice hrboľatým chodníkom popri železnici ešte dva kilometre k starkým. A večer to isté, ale v opačnom poradí. Niekedy sme k vlaku len tak dobiehali, pichalo ma v boku a nestačila som tempu dospelých. Moja sestrička Danka mala výhodu mladšieho dieťaťa, ocko si ju vysadil na plecia, ale mňa veru nikto nepoľutoval. Z toho obdobia mi utkvela v pamäti spomienka na jarabiny. Nádherné ohnivočervené jarabiny, ktoré náramne vzbudzovali moju zvedavosť. Ako je možné, že toľká krása tu visí len tak, nepovšimnute? Prečo ju ľudia nezbierajú do košíkov, nenosia vo vlasoch alebo na šatách? A ako asi chutí?
Raz, keď som takto mudrovala, ocko jeden strapec pre mňa odtrhol. Konečne som sa tej krásy smela aj dotknúť. ,,Ale nejedz to, lebo sa premeníš na vtáčika!" Ocko s mamičkou sa vtedy smiali, ale ja som o jeho slovách celkom vážne premýšľala.
Vo Važci bývalo veselo, keď sa zišli všetci mamičkini súrodenci s rodinami.Teta Marta z Karvinej, teta Helenka z Bobrovca a ujo Stanko so svojou ženou Jankou z Poľska, ktorí tam bývali spolu so starými rodičmi. Tie nedele mali zvláštnu atmosféru.V kuchyni sa roztiahol obrovský stôl, aby sme sa k nemu všetci pomestili. Teta Janka mávala pre nás odložené ,,krowky". Chlapi debatovali, tety sa zvŕtali pri šporáku a moja mamička väčšinou natáčala vlasy. Išlo jej to jedna radosť, takže občas sa stalo, že pri obede sedeli všetky moje tety v natáčkach a nám, deťom, to bolo veľmi smiešne.
Ale boli aj smutnejšie stretnutia, najmä potom, ako umrela stará mama Mária.
Po tejto udalosti sa naše nedeľné návštevy Važca predĺžili o cestu na cintorín. Ocko s malou Dankou túto obkľuku absolvoval len veľmi sporadicky. A ja som nechápala, prečo tam s mamičkou musíme stále chodiť a nosiť tie najkrajšie kvety z našej záhradky, keď ich aj tak nikto nevidí. Ale neodvážila som sa odvrávať a bez slova som za ňou kráčala úzkym chodníkom. Neskorá jeseň opäť rozžiarila jarabiny na stromoch lemujúcich chodník vedľa železnice. Bolo mi tak smutno, že som sa túžila premeniť na vtáčika.Mamička bola mysľou niekde veľmi, veľmi ďaleko.S pohľadom na jej vzďaľujúcu sa štíhlu čiernu siluetu som z prachu zdvihla niekoľko prezretých plodov a vložila ich do úst. ,,Odletím, veď aj tak ma tu nemá nikto rád..."
Chutili odporne.Vystrašená som čakala, čo sa bude diať. V tom sa mamička konečne otočila...
