
Internát pomaly tíchne a aj my, radoví zamestnanci, stojíme na prahu otvorených dvier, zdieľame ich naplno prejavovanú radosť z prítomnosti, ale i tiché obavy z budúcnosti. Niektorí sa až priveľmi ponáhľajú a bez jediného ohliadnutia, či slova rozlúčky, doslova preskakujú bránu dospelosti, lebo ešte nevedia, ako im raz bude toto všetko chýbať. Iní len s úsmevom zamávajú, alebo sa ešte pristavia, podajú ruku, poďakujú. No sú aj takí, ktorí sa lúčia v objatí a so slovami, ktoré nám zovrú srdce a vženú slzy do očí : ,,Ďakujeme vám za všetko. Nikdy na vás nezabudneme..."
Rok po roku si odkladáme maturitné pozdravy so špeciálnymi venovaniami a odkazmi od tých, ktorých tváre, mená, zvyky a skutky nám natrvalo prirástli k srdcu. Aj do môjho šuplíka pribudli nové láskyplné pozdravy. Tie posledné sú od našich milých ,,sokoliarok", s ktorými sme si spríjemnili posledné chvíle na internáte maškrtou s výstižným názvom - Študentská pečať.