Príbeh, ktorý vám rozpoviem, je o nekonečnej materinskej láske a obetavosti. Stal sa už dávnejšie, no rana stále pobolieva. Ale ruka v ruke s bolesťou kráča láska, vďačnosť, pokora a obdiv k najstatočnejšej žene, akú som poznala. Mojej mame.
Musím sa vrátiť o pár rokov späť. Spomínam si, že mamička bola veľmi skromná, pracovitá a prísna. Ale najmä na seba. Ja, ako citlivé ,, ráčatko" túžiace po objatiach, vyhľadávala som prítulné náručie starej mamy. Keď ju Boh povolal k sebe, cítila som sa veľmi osamelá. Mamička mi dala všetko, a predsa som si myslela, že nie dosť. Dnes viem, ako som jej krivdila. Roky plynuli. Vyštudovala som, vydala sa a pocítila, aké slasti i strasti prináša údel matky. Pretĺkali sme sa životom ako mnohé mladé rodiny. Pustili sme sa do prestavby staršieho domu, takže neraz sme mali aj hlboko do vrecka. Keď bolo najhoršie, pred našimi dverami sa objavila mama. Akoby ju zoslalo samé nebo. S plnými taškami cestovala za nami stovky kilometrov. Nie, nikdy sme sa nesťažovali, napriek tomu akosi vedela vycítiť, že potrebujeme pomoc. Prišla( náhodou?) aj vtedy, keď som sa dozvedela o svojej zákernej chorobe. Márne sme to chceli pred ňou zatajiť, aby sa netrápila. Všetko vyčítala z mojich vystrašených očí. Bála som sa smrti a pri každom pohľade na svoje malé deti som si kládla otázku, čo len s nimi bude, ak...
V tomto ťažkom období som spoznala znamenitého lekára a vzácneho človeka, ktorý dobre vedel, že aj viera uzdravuje. Daroval mi strieborný talizman. Dostal ho už dávno od jednej vďačnej pacientky v Afrike. Keďže topiaci sa aj slamky chytá, asi som postupne začínala veriť v jeho moc. Liečba bola zdĺhavá a náročná, najmä na psychiku. Moji najbližší ma v rámci možností navštevovali, ale večer, keď zhasli všetky svetlá, ostávala som so svojím strachom sama. Čierne myšlienky nedopriali zaspať unaveným očiam. Keď bolo najhoršie, opäť prišla mama. Chytila ma za ruku a vážne povedala: ,,Každý deň sa modlím za tvoje uzdravenie. Úpenlivo prosím Boha, nech si radšej zoberie môj život..." Mráz mi prebehol po celom tele. Vtedy som ešte netušila, aký hrozný ortieľ si mama z lásky ku mne vymodlila. Po ukončení rádioterapie som sa začala očividne zotavovať. Život ešte nikdy nebol taký krásny a zaujímavý. So ,,zázračným talizmanom"na hrudi som kráčala v ústrety novým dňom. Zatúžila som aspoň raz v živote uvidieť more. Manžel mi ten sen splnil. Bláznili sme sa vo vlnách spolu s deťmi a boli sme veľmi šťastní. Chceli sme sa o svoje zážitky podeliť s rodičmi, ale náš telefonát zastihol mamičku v bolestiach.
Zmocnila sa ma zlá predtucha, ktorá sa po návrate domov potvrdila. Nasledovali vyšetrenia, chemoterapie a nekonečný kolotoč utrpenia. Mama sa veľmi zmenila. Jej krása vädla zo dňa na deň. Energia a odvaha, ktorú by jej mohli závidieť aj generáli, sa z nej očividne vytrácala. Mladšia sestra bývala s rodičmi a pomáhala, ako vedela. Vždy, keď som mohla, cestovala som za mamičkou tak, ako kedysi ona za mnou. Keď som ju raz takto uvidela na nemocničnom lôžku, hrdlo mi obrovskou silou zovrel žiaľ. Nepustil von ani slovo. Jediným pohybom som si zvesila z krku talizman a vložila ho do jej bezmocnej ruky. Plač sa už nedal zadržať. Objali sme sa. Ešte pár týždňov statočne znášala bolesti, trpela ticho, odovzdane. Pri každom pohľade na svoju zúboženú matku som si spomenula na jej slová z čias, keď ona bola mojou oporou. Na zvláštnu modlitbu, o ktorej sme síce nehovorili, ale stále bola medzi nami. Spájala nás ako druhá pupočná šnúra. Až do konca.
Talizman sa mi vrátil s jej osobnými vecami z nemocnice. Opäť ho nosím, lebo viem, že by si to želala. Má vyhradené miesto na mojej hrudi. Rovno nad srdcom. Vždy, keď sa ho dotknem, žiada sa mi povedať:,, Ďakujem, mamička."
