Trvalo mi niekoľko rokov, kým som pochopila, že tie najúžasnejšie veci na tomto svete sú všade vôkol nás a sú úplne zadarmo. A že to, čo človeku prináša radosť, mu v rozumných dávkach nemôže uškodiť. Tiež patrím k tým šťastlivcom, ktorí sa s odhodlaním v očiach a uterákom cez plece denne ponáhľajú štiavnickými uličkami a voňavým černičím lemovanými chodníkmi k niektorému z tajchov, a to takmer v každom počasí. Chvíľu si na brehu len tak posedím ako v dôvernom rozhovore bez slov. Potom sa opatrne s vodou zbližujem, kým sa jej celá odovzdám. V každom nádychu i výdychu vzdávam vďaku za tie úžasné dary, ktoré v nej nachádzam. Ďakujem za jej pokoj, silu, múdrosť, za jej prirodzenosť, sviežosť, čistotu i hĺbku. A keď myšlienkou predsa len vkĺznem do zátoky smútku, ďakujem za hravosť, ktorou ma poteší zvlnená hladina s odleskami trblietavých svetielok, alebo krása okolitej prírody znásobená v mokrom zrkadlení. Ďakujem za nebo nad hlavou, slnko, oblaky i podjesenný vietor, ktorý na vodu nežne ukladá malinké farebné plachetnice lístia, aby som sa necítila osamelo. Ďakujem za vtáčatká, ktoré si v letku omáčajú zobáčiky a vo vzdušnom tanci sa tešia z ešte bezstarostnej prítomnosti. Ďakujem za nebojácnu rybku, ktorá sa občas vynorí, akoby sa chcela presvedčiť, či sa splnili všetky moje priania. Táto voda zo mňa dokáže zmyť všetku únavu a bolesť života, ale aj trpkosť z nepochopenia, prečo som, aká som, len nie taká, akoby sa možno očakávalo. Voda ma nesúdi, len ticho roztvorí svoju mäkkú náruč a objíme ma mokrými dlaňami. Naplno si uvedomujem jedinečnosť týchto okamihov a vzácnych darov života. Teším sa a ďakujem za ne každý deň.
