Denne sa po našej ulici pohybuje kŕdlik malých(4 -7 ročných) detí z nedávno vybudovaných sociálnych nájomných bytov. Sú prekrásne, veselé, štebotavé a tak detsky zvedavé. Ako prvý ich zaujal zvonček na našej bráne. Stojac na špičkách ho stláčali dovtedy, kým sme nevyšli von. Mali ste vidieť tie ich očičká. Boli také zlatučké, že sme sa s nimi dali do reči, ba na dlhé domŕzanie sa našlo aj niečo sladké pod zúbok. Spriatelili sme sa, občas sme ich pustili na našu hojdačku, žartovali, súdili drobné spory, odpovedali na otázky, našiel sa pre ne aj keksík, cukrík, či oriešok. Získali si nás svojou detskou otvorenosťou, chceli nám pomáhať, nosili nám kvietky a vlastnoručne nakreslené obrázky plné srdiečok. Vždy nás veľmi pobavili ich roztomilé úvahy o živote, podfarbené názormi, ktoré počuli od dospelých a trápilo nás, že už v tomto veku sa musia zaoberať ťažkými sociálnymi problémami, v ktorých sa ich mamičky ocitli. Mimochodom, ich mamičky...
Napriek tomu, že vedeli, kde ich detičky trávia čas a prečo ma oslovujú krstným menom, nikdy ma ako staršiu susedku pri stretnutí nepozdravili. Nemám právo to od nikoho vyžadovať, ani nikoho súdiť. Pomyslela som si len, že sú to asi nešťastné mladé ženy s rozbitými snami o šťastí a láske, aj keď tej najkrajšej lásky, od svojich detí, majú nadostač. S pribúdajúcimi slnečnými dňami nás deťúrence navštevovali stále častejšie a stále v hojnejšom počte. Doviedli aj menších, sotva chodiacich, súrodencov. Na otázku, či sa o ne mamičky neboja odpovedali, že ony ich k nám vlastne poslali, aby mali pred bytovkou pokoj. Začalo nám to prerastať cez hlavu. V sobotu popoludní hlučný kŕdlik dosiahol počet 11. Medzi ,,skalnými" sa objavili ďalšie nové tváričky. Zvonček na bráne nás už privádzal do zúfalstva. Povedali sme im, aby sa vrátili domov, že už žiadne keksíky nemáme. A vtedy sa krásne roztomilé detičky zmenili na drzé a neodbytné stvorenia. ,,Osrali ste nás!" zvolal 6ročný tmavovlasý chlapec. ,,Tak nám dajte peniaze! Mama povedala, že vy máte dosť !" pridala sa k nemu prostovlasá blondínka s výzorom rozčerteného anjelika. Ostali sme ako obarení. Deti kričali, kmásali kľučkou a stláčali zvonček, až kým manžel ráznejšie nezasiahol. To sa už malí frfľajúci vzbúrenci poberali o ulicu ďalej. Svedkom incidentu bola naša susedka, ktorá nás už dávnejšie upozorňovala, že ,,byť dobrý sa nevypláca".
