BOLESŤ

Priviazala ma k sebe tichou skúškou, 

a už ma drží, už ma nepustí.

Vraj oddanou mi bude družkou

na márach bielych peľastí.

Ovinula ma ramenami vzdychu,

dúfajúc, že som bezbranná,

začala spriadať pavučinu tichú,

hodvábny padák na dno dna,

kde pochová ma do myšlienok ťažkých

v marase smútku kaluže …

Ale duša má predsa krídla vážky

a bolesť s tým nič nezmôže!

Každé vzlietnutie je víťazstvo v malom,

silou vôle sa ubránim,

predbehnem bolesť krívajúcim cvalom,

a s každým novým svitaním

vzdialim sa od nej aspoň o myšlienku,

že ešte vládzem, ešte smiem...

Trhám jej putá ako stužku tenkú, 

aj keď sa hlási o priazeň.