Asi som smutná priveľmi
chudobou ducha navôkol,
hlúposťou a jej rozmermi,
keď ľudia v láske neverní
klebetou viažu ma o kôl.
Ústa si menia na zobák
bo viac, než krákať, nevedia...
Čo im mám na to povedať?
Pýriť sa ako divý mak,
či vypáliť si hanby znak
za veci, čo im na mne nesedia?
Originál som, priznávam,
pár orlích krídel v erbe mám,
plusy, mínusy, delenia,
srdce na dlani... To som ja!
Ani úsmevom nešetrím,
to kole oči nešťastným,
a čím viac láskou oplývam,
potia krv nezmyselných fám.
Dohady, súdy, šípy slov,
zloba je pre zlých korunou,
ťaží ich, deformuje tvár.
Intrigán, zlodej, sukničkár,
cíti sa pritom ako mních,
veď ani nespí pre iných.
Obeť, čo podstupuje rád
môj starostlivý majster kat.
Ďakujem za tie obavy,
no asi s tým nič nespravím.
Svoj život žijem ako viem,
radšej sa rozdám, darujem,
tým, čo ma ľúbia s chybami...
A nech sa hostia havrany!
