Načo sú básne v časoch zlých?
Hlas srdca v ozubenom súkolí
zomletý v slzu, tichý vzdych,
čo pre bolesť už ani nebolí.
Načo sú básne pre davy,
aj tie, čo prejdú uškom ihly...
Prepáčte, no mám obavy,
že podstatu sme nevystihli.
Načo je komu neha slov
v májovom sade pod hviezdami
v storočí virtuálnych snov,
bez práva ľúbiť...
Nie, nesmejte sa mi!
Sup hniezdi v ľudskom vedomí,
striehne na slabosť nášho citu,
dobrý je smiešne naivný
a milujúci má do čela vrytú
akúsi pečať hlupáka,
z ktorého treba zodrať kožu,
žobrák okráda žobráka,
mladosť rozsieva
v očiach starcov hrôzu.
Načo je zázrak života,
keď v čistých očiach nevidíme,
že najväčšia je láska tá,
čo nesúdi nás v žiadnej vine.
Načo je kúzlo všedných dní,
keď steblo trávy jedom klíči
a pre zážitok nevšedný
sám seba človek vďačne zničí.
Na báseň proste nie je čas,
každý sa nikam slepo ženie
pre plné brucho, štíhly pás,
pre krátkej slávy poblúznenie.
Láska je mýtus starých kníh,
charizmou čísel sme si blízki,
no bez lásky sme,vážení,
len nevýherné tombolové lístky
pohadzované osudím
v dave, a predsa osamelí,
slová, čo stratili svoj rým,
keď naše básne onemeli.
