Ja verím v nebo, verím neustále,
verím úprimne ako deti malé
vedia uveriť v krásny sen.
Plazivé tiene ako živé hady
liezli môjmu snu do záhrady
nad hrobom keď som stála len.
Hrob je len ranou v zemi, v duši...
Posledný výdych dá sa tušiť
už od prvého nádychu,
ale keď v noci vidím hviezdy
Anjel lásky mi opäť v duši hniezdi
s nádejou, že tam kdesi hore
čaká ma zástup až po zore,
tých, čo som veľmi rada mala.
Nebo je lásky katedrála,
kde sa raz všetci stretneme.
A čím som bližšie takej chvíli
zasievam lásku v ľuďoch živých
aby raz, keď tu nebudem,
verili, že som nezaspala
im na dne hrobu, a že skala
je pre nás všetkých odvalená.
Ja verím v nebo.
Omylná som žena,
no silná práve vďaka viere,
že iba srdce na mieste a celé
ostane takým vo večnosti.
Ja verím v Lásku na výsosti.
