Prepáčte mi môj pohľad neodbytný,
neviem, kde zrakom uhnúť mám.
Podivný náboj cítim v srdca prítmí
a ten ma priťahuje k vám.
Som iba maliar a milovník krásy
opojený ňou jednostaj,
čo náhle uzrel námet prostovlasý,
oči hlboké po okraj,
i pohŕdavosť jemnú v povetrí
nad krivkou srdca hriešnej hrude…
,,S niekým ste si ma poplietli,
to dozaista veľký omyl bude!“
Vy ste dnes mojou kvetnou múzou...
,,A vy ste drzý, celkom bez hanby!“
... rumenec presvitá vám blúzou
a ja sa za ten pohľad nehanbím.“
,,No, dovoľte...!“
Ach, áno, dovolím,
všetko, čo chcete, smiete, moja milá.
,,Šetrite slovom trúfalým,
nikdy by som vám nič nedovolila!“
Ráňate ostrím, hrdosť pichľavá
a nedostupná - brána do záhrady,
v plnosti kvetu vône záplava...
Zvečniť ho túžim, kým je ešte mladý.
Nedotknem sa vás, to vám prisahám,
neskrivím vlások, srdce neporaním...
To, čo k vám cítim, len na plátno dám,
rozlúčime sa ešte pred svitaním.
A príbeh, čo sa nikdy nestane
len namaľovať dovoľte mi, prosím.
Zachytiť pôvab ruže neznámej,
kým majster čas ju neúprosne skosí.
