Písmo:
A-
|
A+
Vždy, keď počujem náreky
a vidím ľudské slzy,
zovrie ma obruč hrdzavá
bezmocnosťou, čo mrzí
a chcem mať silu zabrániť
tomu, čo sa už stalo...
Odpusť mi, Pane, také dni,
keď verím v teba málo.
Odpusť, že občas zabúdam
na náreky a slzy,
ktorými si mňa obdaril,
trhal, pálil i mrazil,
a milosrdnosť zasieval
do rozoranej pýchy...
Odpusť, že občas zabúdam
na pocit šťastia tichý,
čo prijala som ako dar
z tvojich láskavých dlaní,
keď umyli mi slzy tvár,
ktorými si ma chránil.
