Okamihy večnosti

Žmurknutím kúzelného oka

v prúde večnosti zastal čas.

Znehybnel náhly okamih

v nás, i mimo nás...

A nech sa deje, čo sa deje,

nech príde to, čo musí prísť,

tvár neprizdobí nová vráska,

strom nestratí už žiadny list,

neumrie motýľ, ani kvet,

a úsmev ako slnko večné

nedovolí nám zosmutnieť,

tak, ako čiernobielej slečne

v albumoch našich starých mám.

Veľmi rada sa ponáram

do dávnych príbehov bez viet.

Spanilý úsmev, štíhly pás

a v pohľadoch spod tmavých rias

tajomstvom zahalený svet.

Chcem veriť, že sa podobám

a možno aj časť srdca mám,

ktorú na fotkách nevidieť.

Tú, ktorú raz ja vnúčatám

určite s láskou zanechám

ako večnosti odpoveď.