Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)
(zdroj: Gustáv Mallý)
Sme stádo s láskou vedené
života roklinami
do zasľúbenej (ne)zeme.
Náš pastier ide s nami.
Pritom sám krehko človečí
vierou nás posilňuje,
aj keď mu smútok do očí
vháňame, neľutuje,
nesúdi, ani nekarhá,
len ľúbi odovzdane
a nezlomí ho námaha
pre ovocie v nás plané.
Učí nás myslieť na blížnych,
svet rúnom lásky prikryť,
vyhĺbiť studňu v hore skál
a posledný sa napiť.
Prekliesniť cestu ovečke
stratenej medzi krovím,
a zdvihnúť hlavu k nebesám
s pocitom vďaky novým.
Láska, pokoj a dôvera
nad stádom krídla zloží,
keď úprimný hlas pastiera
hladí nás slovom Božím
a sýti chlebom duchovným,
hoc kôrku v prstoch mrví,
vtedy vždy vďačne uverím,
že poslední sú prví.
