Blahorečiť chcem (pre) kresličom máp,
maliarom šťastných návratov,
čo v svete plnom poloprávd
a zlatom naleštených snov
našli svoj smer,
hoc v poslednej chvíli,
keď vlastné slová len z kaluží pili,
a keď ich obraz na hladine
urážkou bol aj premočenej hline.
Človeku, čo sám v sebe zblúdi,
nepomôžu mapy iných ľudí,
ani kompas ani buzola…
Len vnútro obnažené dohola,
na kolenách a v hĺbke pokory,
začuje hlas, čo k nemu hovorí,
aby sa vrátil k svojej podstate
a zožal, čo ním bolo zasiate,
vymlátil, zomlel, i napiekol chlieb,
ním ponúkol sám sebe odpoveď,
či bochník hriechu horký ako blen
je pre neho tá pravá poživeň.
Vždy sa dá vrátiť po svedomia mape,
keď hladná duša v biednom tele tápe,
prostred chladného blahobytu
chce aspoň kôrku láskou sýtu,
bez lakomstva a chamtivosti,
bez sebectva, čo diabla hostí,
bez túžby, ktorá všetko spáli
na popol...
Uhlíkom z neho, hoc aj celkom malým,
dať do pohybu pohoria i skaly,
prekresliť ešte stále živú mapu
na cestu k Bohu, a nie iba k zlatu.
