Stáva sa

 Stáva sa, že jas priateľstva bledne, 

Vädne ako zabudnutý sad.

Ako v tieni vyprahnutej studne

bez milosti dažďa stromy smädné,

ktoré predtým kvitli mnohokrát.

Len po líci steká ľútosť vlahá

pri nespavých otáznikoch viet.

No nič v takej chvíli nepomáha,

súhvezdiam sa odchýlila dráha

a spoločnej cesty viacej niet.

Zachytení do špirály času

náhliacej sa v stroji osudu,

aj v ozvene priateľského hlasu

možno nájdu potechu a spásu,

budú spolu, aj keď nebudú.

Priatelia sú mysľou jednoliati

a vo farbách očných dúhoviek

trblietať sa bude odlesk zlatý

pri spomienke, ako pri objatí,

aj keď čas sa nedá vrátiť späť.