Písmo:
A-
|
A+
Stáva sa, že jas priateľstva bledne,
Vädne ako zabudnutý sad.
Ako v tieni vyprahnutej studne
bez milosti dažďa stromy smädné,
ktoré predtým kvitli mnohokrát.
Len po líci steká ľútosť vlahá
pri nespavých otáznikoch viet.
No nič v takej chvíli nepomáha,
súhvezdiam sa odchýlila dráha
a spoločnej cesty viacej niet.
Zachytení do špirály času
náhliacej sa v stroji osudu,
aj v ozvene priateľského hlasu
možno nájdu potechu a spásu,
budú spolu, aj keď nebudú.
Priatelia sú mysľou jednoliati
a vo farbách očných dúhoviek
trblietať sa bude odlesk zlatý
pri spomienke, ako pri objatí,
aj keď čas sa nedá vrátiť späť.
