Zvonička

Nad mestom veľká

Pokoja brána,

žiaľ, raz ňou prejde

každý z nás.

Vedľa zvonička

stará, ošarpaná,

už podpísal ju

majster čas.

Záhadné ticho

mlčí pod jej múrmi.

Čo vlastne

priviedlo nás sem?

Boháč i žobrák,

tu sú všetci rovní,

keď otvorí im

náruč zem.

Je zvyknutá

na ľudské slzy,

na beznádej

a lúčenia.

Jej smutný osud

ma dnes mrzí,

ako zvonička

cítim sa aj ja.