Bol pekný februárový deň. Jeden z tých, čo sa neposlušne vymyká spod krutovlády zimy. Moja posteľ stála pri okne, takže slniečko ma vždy pohladilo ako prvú. Už od rána som sa tešila na popoludnie. Nie, tešiť som sa nikdy nezabudla. Aj v okamihoch, keď ma život tvrdo zrážal na kolená, neopúšťala ma tá, až nákazlivá schopnosť vedieť sa tešiť takmer z čohokoľvek. To ona dokázala rozžiariť, niekedy až do stavu eufórie, aj ľudí v mojej blízkosti. Vďaka nej sa mi vyhýbala osamelosť a život bol znesiteľnejším.
Po neidentifikovateľnom pondelkovom obede, niekto si opäť privlastnil jedálny lístok, som v ružovom pyžame s bielymi srdiečkami obehala už známe izby na našom oddelení, pozbierala prázdne plastové fľaše a ,,objednávky" od ležiacich pacientov .,,Naša ružová potvorka je už zase na úteku," usmievali sa páni v zamatových županoch, tróniaci v hĺbkach kožených kresiel pri jedálni. Na hrtanoch mali namaľované čierne krížiky, ale všetci sme vedeli, že vo vreckách schovávajú cigarety. Žmurkla som na nich s úsmevom. Keď potvorka, tak potvorka. S patričnou dávkou adrenalínu som sa tajne prezliekla a pomedzi prichádzajúce návštevy, popri izbe sestier, vykĺzla von. Robila som to každý deň a v každom počasí.Robila som to rada. Prebehla som cez vrátnicu, cestu a dlhé parkovisko na chodníček, vedúci pomedzi stromy k prameňu ,,živej vody". Tam som naplnila fľaše, posedela si na lavičke, prehodila pár slov, keď bolo s kým. Obyčajne bolo, lebo okrem pacientov si pre vodu pravidelne chodili aj domáci Bystričania. Potom som naložená pocitom dôležitosti daru, ktorý nesiem, zamierila späť do nemocnice. Moje kroky boli každým dňom udýchanejšie, sily sa pomaly vytrácali, tvár už farebne splývala s bielym rolákom. Ale bola tu tá voda. A pacienti, ktorí na ňu čakali, vzduch, ktorého som sa potrebovala nadýchnuť, slnko, ktoré ma pohládzalo nádejou a vietor hrajúci sa s mojimi dlhými vlasmi, alebo skôr s tým, čo z nich ešte zostalo. Ten februárový pondelok som sa vracala veľmi dlho, posedávajúc na každej lavičke. Ba aj na špinavých obrubníkoch vedľa parkoviska. Bolo mi veľmi zle a tá voda...,,Bože môj, aká je dnes len ťažká." Už, už som to chcela vzdať a nechať ju tam. No spomenula som si na pani Olinku z izby ,oproti kúpeľni. Už pár dní bola na tom veľmi zle a ,,živá voda" jej predtým tak chutila. Spomienka na trpiacu, ani nie štyridsaťročnú ženu, ma postavila na nohy. Keď som konečne roztrasená a vyčerpaná otvorila dvere na jej izbe, vydýchla naposledy. Smrť bola tu. Celkom blízko. Akoby som pocítila závan jej šiat. Sestrička ma prísnym pohľadom vystrčila na chodbu. Bola som v tej chvíli na svete zbytočná a môj dar tak strašne bezcenný. Zamkla som sa v kúpelni a obsah fliaš zlostne vylievala do umývadla. ,,Sprostá minerálka! Sprostá, sprostá, sprostá...Je to moja vina, že umrela! Som úplne nemožná! Chodiaca zdochlina! Bože môj ! Bože môj...pomôž mi!" Bezmocne som skĺzla pozdĺž ostrých hrán studených obkladačiek k zemi a plakala. Plakala som tak dlho, kým slzy neodplavili žiaľ, nahromadený za celých tridsať rokov môjho života. Rozprávka o živej vode sa rozplynula v nich. K prameňu som viac nešla.
O tri dni ma prepustili do domáceho liečenia. Veľmi som chcela zabudnúť. Už som neplakala. Ani vtedy nie, keď sa mi vracala pošta od priateliek z nemocnice. Bola na nich prečiarknutá adresa s ručne dopísaným odkazom: ,,Adresátka zomrela." Vraj som sa zmenila. Ja si to nemyslím. Len som si uvedomila ľudskú dočasnosť. Žiadne rozprávky, žiadne zázraky, žiadna živá voda. Nedávno som túto príhodu vyrozprávala môjmu kamarátovi. Už ani neviem v akej súvislosti. ,,Ach, ty hlúpučká, zázrak je, že si tu!" povedal s dobrosrdečným úsmevom. ,,Vari nechápeš, že tá voda zachránila práve teba?"
