Ešte pred vstupom na pôdu vojska bolo potrebné spĺňať určité kritériá ohľadom svojej identifikácie. Vybavovanie ID karty so svojími osobnými údajmi a fotografiou pre firmu bola jedna vec, ale osobitná kartička so svojím identifikačným číslom, ktoré bolo v dokumentoch na vrátnici pripísané môjmu menu a priezvisku, bola vec druhá. Bez týchto dvoch vstupných kľúčových "drobností" bol vstup do vojenského areálu takmer nemožný. V prípade, že sa údaje nezhodovali , (napr. vojenské číslo sa nezhodovalo s priezviskom,alebo neboli naše mená uvedené v príslušnej evidencii pracovníkov vojska) dvojica strážnikov, ktorí mali zakaždým na sebe "prehodený" samopal, vysielačkou kontaktovali príslušnú vyššie postavenú osobu a kontrolovali dané údaje. Ak sa však nezhoda medzi týmito dvoma stranami potvrdila, firemné auto sme museli automaticky odparkovať spred vstupnej brány na miesto, kde nám bolo ukázané a čakali sme na príslušné pokyny. Veľakrát sa totiž stalo, že bolo potrebné kontaktovať šéfku firmy, aby im potvrdila, že práve my sme osoby pracujúce v danom "lokáli".
Po dvoch rokoch práce,na začiatku tretej sezóny nastala úsmevná situácia, kedy sme opäť zostali "odstavení" pred vstupnou bránou každý deň počas celého pracovného týždňa. Vďaka dobrým vzťahom sme každé ráno okolo 7:00 skontaktovali telefónom nášho obľúbeného Facility manažéra, ktorý na bráne vyriešil situáciu výrokom "Vpustite ich dnu, pretože ony pre našu armádu pracujú oveľa dlhšie, než vy pre tú svoju". Spravidla vstupnú bránu obsluhovali mladučkí Nóri, ktorí sa k vojsku pridali hneď po skončení svojho štúdia a teda sa každý rok menili.
Nie vždy bolo pravidlom, že cudzinci smeli pracovať v areáli Nórskeho vojska spolu s Britmi. Podľa informácií od kolegyne, ktorá tu pracovala pár rokov predomnou, mám vedomosť, že pri hĺbkovej kontrole vo vnútri vojska nastali komplikácie s informáciou, že cudzinci a teda - Slováci, Poliaci, či iné národnosti pracujú na tejto pôde. Briti počas danej sezóny požadovali od šéfky našej firmy, aby tu pracovali výhradne Nórski pracovníci, čo bolo v našej firme skôr výnimkou ako pravidlom. Tí, ktorí už v Nórsku nejaký ten čas žijú alebo žili vedia, že krajina sa riadi heslom "žiadny stres" a Nóri zrovna nie sú národ, ktorý sa ide v práci pretrhnúť (možno práve preto sa dožívajú vysokého veku :) ). Šéfka musela vysvetliť vedeniu, že proste nemá k dispozícii pracovníkov Nórskeho pôvodu a preto nemôže zabezpečiť výhradne Nórsky personál. Počas priebehu hĺbkovej kontroly kolegyni vysvetlili, že jej osobné auto nesmú naďalej vpúšťať dnu do areálu a od tohto dňa ho musí nechať odparkované na danom mieste pred bránou, kým ju nevyzdvihne príslušné vojenské auto spolu s vojakmi. Pochopila, že takto ju budú eskortovať dnu a tak isto von po odpracovanej smene, až pokiaľ nedostane povolenie na prácu v tomto areáli. Na základe daných skutočností vedenie nakoniec povolilo, aby tu v ďalšej sezóne pracovali ľudia aj z krajín, ako je Slovensko, či Poľsko. Hlavným motívom tohto konania bolo, že Briti sa chceli vyhnúť možným "špehom" v ich vojenskom areáli.
Pravdou bolo, že pri práci na kuchyni sme neprichádzali do styku s ničím konkrétnym, čo by bolo možné nejako zneužiť. Ale po tom, ako sme zakončili prácu na kuchyni a chodili sme upratovať kancelárie vyšším hodnostiam, sa po stoloch proste "povaľovali" rôzne plány, dokumenty, faktúry... Po našom vstupe do kancelárií si však každý z nich dokumenty "upratal" alebo stáli pri dverách kancelárie, kým sme my svoju prácu neskončili. Nesmelo sa stať, že by si niečo z tohto našlo čo i len maličkú cestičku von. Preto, keď bol niekto služobne preč, boli kancelárie spolu s dokumentmi pozamykané
Dostali sme tak isto informácie, že robiť fotografie v areáli vojska je zakázané. Počas mojej práce sa areál vojska celkovo zmenil. Hneď po prvej sezóne ho celý zbúrali a vďaka finančnej podpore Nórskeho štátu vybudovali nanovo. Bola som teda pri zrode úplne novej základne a toto miesto mi ešte viac prirástlo k srdcu. Nehovoriac o tom, že polárna žiara tancujúca nad našími hlavami tomuto miestu dodávala svoje osobitné čaro. Vidieť túto nádheru naživo bol pre mňa zážitok, ktorý si v sebe uchovám naozaj celý život. Viac o polárnej žiare a miestach, kde som ju mala možnosť uloviť, už čoskoro v ďalšom blogu ;) "
Zdroj: fotografie: https://www.facebook.com/pg/ComHelicopterForce/photos/?ref=page_internal
