TTIP je výborným príkladom dohody, ktorá je ekonomicky výhodná. Otázkou ale ostáva, že pre koho. Dohody na medzinárodnom poli sa uzatvárajú práve preto, že sú výhodné pre obe strany. Tu sa však postupne s odhaľovaním podmienok dohody TTIP dostávame tak trochu do slepej uličky. Jednotlivé podmienky totižto vo veľkej miere ukazujú, že dohoda je výhodnejšia pre USA ako pre EÚ. Menšie výkyvy vo výhodnosti/nevýhodnosti by sa ospravedlniť dali, no v tomto momente sa obávam, že sa nebavíme len o nejakej výchylke.
Dohoda je teda z ekonomického pohľadu skôr výhodná, nevýhodná následne z veľa neekonomických pohľadov. Čo však ešte viac vypovedá o nie veľmi dobrom premyslení plánov „vývojárov“ tejto dohody je fakt, že ani zo spomínaného ekonomického hľadiska nie je dohoda podložená tak, ako by mala byť. Proti sebe tu stoja výhody spôsobené ekonomickým rastom (ktorý by sa dohodou jednoznačne zvýraznil) a nevýhody vyplývajúce z nejasného toku daní – daň zo slovenského výrobku by totižto nemusela skončiť v štátnej kase našej krajiny. Môžu za to rôzne veľké firmy vo svete, ktoré si na trhoch vybojovali dosť výrazné právomoci v oblasti daní. V jednoduchej reči sa dá skonštatovať, že dane zo slovenského výrobku by prinášali profit najmä firmám, nie normálnym ľuďom.
Otázne ostávajú aj neekonomické otázky – sú minimálne 2 hlavné. Prvou je kvalita výrobkov prichádzajúcich z USA. EÚ a aj väčšina jej občanov má totižto za to, že v USA sú normy týkajúce sa potravín uvoľnenejšie, ako u nás. Existujú teda obavy z postupného znižovania kvality výrobkov.
Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo je naviac dohodou takého rozmeru, že by nemala byť prerokovávaná za zavretými dverami. Je to predsa len záležitosť týkajúca sa každého z nás a výrazne ovplyvňujúca hospodárske prostredie, v ktorom žijeme. Preto verím, že pri ďalšom otvorení tejto témy (ak už nie je úplne mŕtva), bude spisovaniu podmienok dohody predchádzať široká diskusia naprieč odbornou, ale z časti aj laickou verejnosťou.
