Táto myšlienka nie je taká nová, ako by sa na prvý pohľad zdalo. O takejto možnosti som diskutoval už na viacerých workshopoch týkajúcich sa hlavne bezpečnostnej politiky a nárastu extrémizmu. Na základe záverov, ku ktorým sme od posledných župných volieb na týchto fórach dochádzali, by som videl minimálne tri potrebné kroky, ktoré by museli byť splnené na to, aby boli demokratické strany schopné poraziť župana Kotlebu, resp. aspoň sa mu priblížiť, lebo popravde, on je v tom kraji ešte stále veľmi populárny a jeho popularita hľadiac na prieskumy verejnej mienky rastie aj naprieč Slovenskom. Trpkú realitu ale samozrejme netreba znášať, práve naopak, treba ju meniť.
Prvým potrebným krokom je zadefinovať si oblasti, v ktorých je Marián Kotleba so svojou stranou silný. Pri kampaňovej práci s týmito oblasťami je potrebné, aby si ľudia vytvárajúci stratégie dobre uvedomili, že témy z týchto oblastí je treba otvárať len v prípade, ak ponúkame lepšie a konkrétnejšie riešenia ako on. Pozor však na jeden fakt – Kotleba nemusí príliš dokazovať, že je napríklad v bezpečnostnej oblasti dobrý. Prečo? Radikáli sami o sebe vzbudzujú medzi ľuďmi rešpekt a to ich stavia do pozície, v ktorej keď dokážu ľuďom, že ich chránia, tak ich je v bezpečnostných témach možné poraziť len v prípade, že ideológovia nastavia naozaj špičkové argumenty. Plus jeden doplnok – zakazovaním zelených hliadok vo vlakoch a hľadanie trestných činov vo vyjadreniach poslancov ĽS-NS len situáciu zhoršuje – toto všetko vie ĽS-NS totižto obrátiť vo svoj prospech.
Druhým krokom je diskutovať s Mariánom Kotlebom. Ak by kandidáti spravili rovnakú chybu ako Maňka v posledných voľbách, môže sa stať, že Kotleba niekde dostane priestor diskutovať sám so sebou, čo je veľmi nebezpečné. Druhou vecou je to, že demokratickí politici odmietaním diskusie neukazujú to, akí sú hrdinovia, ale to, ako sa boja – v očiach ľudí. Ignorancia je vyslovene neosvedčená stratégia boja proti extrémizmu.
Tretím krokom je postavenie jedného demokratického kandidáta. Tu zatiaľ nevidím príliš reálnu cestu, keďže opozičná SaS už pomaly formuje svojho kandidáta v podobe Martina Klusa. Proti Martinovi nič nemám, poznáme sa aj osobne a možno by som ho v týchto voľbách aj volil. Trošku mi však vadí, že na povrch vychádzajú kandidáti bez toho, aby sa parlamentné strany (možno ešte spolu s KDH) aspoň pokúsili dohodnúť na jednom kandidátovi. Ak by totižto znova išli strany do volieb s modelom jeden koaličný a jeden opozičný kandidát, mohlo by sa stať, že sa vzájomnými útokmi navzájom vynulujú, čo by bola škoda.
Som presvedčený, že dodržanie týchto troch krokov by bolo dostatočným základom pre porážku Mariána Kotlebu v BBSK. Treba však zvoliť veľmi opatrné rokovanie a rozprávať sa o veciach, ktoré demokratické strany spájajú naprieč celým politickým spektrom. Koalícia možno bude musieť prijať jedného z kandidátov z opozičného prostredia, alebo naopak. Kvalitní ľudia pre regionálnu politiku sa určité nájdu na jednej aj druhej strane – stačí sa len dohodnúť – jednoduché, ale zároveň tak veľmi zložité.
