Hneď na začiatku stála myšlienka ustúpiť od nominácii rôznych lekárov do politických pozícii. Dlhoročná prax nám totižto ukazuje, že to jednoducho s lekármi na čele rezortu nefunguje. Čudujem sa len, že na to naši politici prišli až teraz. Predsa len, keď si predstavím náplň práce lekára a ministra zdravotníctva, sú tam nemalé rozdiely a z toho vyplývajúce požiadavky na kvality danej osoby vykonávajúcej mandát. Od ministra de facto očakávam viac organizačných a manažérskych schopností, zatiaľ čo lekár má prejavovať svoje kvality skôr v ambulancii resp. na operačnej sále.
Drucker teda prišiel ako známy krízový manažér, ktorý v minulosti dokázal z najhoršieho vysekať napríklad Slovenskú poštu. Je pravda, že vládna strana Smer touto nomináciou jednoznačne priznala, že zdravotníctvo sa za posledné roky dostalo do krízy, ktorú treba neodkladne riešiť. Takéto personálne riešenie síce prichádza trochu neskoro, na druhej strane stále platí, že je lepšie niečo urobiť neskôr, ako vôbec. Svojimi prvými mesiacmi v úrade minister zdravotníctva dokazuje, že dokáže dobre komunikovať s ľuďmi, riešiť problémové situácie, viesť tímy odborníkov a pod. – jednoducho preukazuje kvality krízového manažéra.
Všetky vyššie uvedené fakty však zatiaľ ostávajú len začiatočným vkladom. Na ministerstve zdravotníctva by si v prvom rade mali uvedomiť pálčivé problémy tohto rezortu a riešiť ich síce trpezlivo, ale čo najskôr. Pri tom riešenia pravdepodobne nie sú až takou vedou. Pri lepšej kontrole verejných obstarávaní a pri jemnom navýšení rozpočtu pre tento rezort by sa našlo dosť na skvalitnenie služieb aj platy pracovníkov, aby nám tí najlepší neodchádzali napríklad do nemocníc v ČR. Pri tých službách a vybavení by som však neočakával nejaké 5 hviezdičkové vybavenie, keďže za zdravotnú starostlivosť si na Slovensku naozaj veľa neplatíme. Bohato postačí, ak sa človek v nemocnici bude cítiť príjemne a nebude mať pocit, že je na nejakom zanedbanom mieste.
Záverom dodávam, že častou chybou na Slovensku je veľmi slabá trpezlivosť s ľuďmi, ktorí sa snažia pohnúť veci dopredu a silná trpezlivosť naopak paradoxne patrí ľuďom držiacich sa pravidla „kto nič nerobí, nemôže nič pokaziť“. Buďme teda radi, že „uchovávačov stavu“ vystriedal o niečo dynamickejší typ človeka. Ako však hovorím, za každého hovoria výsledky a o tých si môžeme niečo hovoriť až po tomto volebnom resp. možno dokonca hospodárskom cykle.
