Na tento koncert sa vybral aj Klinger, ktorý býva tridsaťtri železničných staníc od dedinky Nižná, v okresnej dedine Trenčín –Trenčianska Turná. Keďže Klinger mal v inej okresnej dedine,v Žiline, dobrú kamarátku Mončiči, vybrali sa na koncert spolu. Nadišiel deň D. Klinger si zbalil do batohu to najpotrebnejšie čočlovek potrebuje na prežitie jednej noci mimo domova – maľované krížovky,číselnú skladačku, tri farebné perá, sladkosti, mikinu, tričkoa samozrejme slzný plyn a dukáty. O 13:00 v sobotu popoludnísedel v buse, ktorý ho dopravil do okresnej dediny zvanej Trenčín ( známapod prezývkami „Perla Považia“ , „Klenot Slovenska“ , „Pýcha Európy“ a iné ).Následne sa dopravil luxusným vlakom druhej triedy cez niekoľko železničnýchstaníc a ani sa nenazdal a bol v okresnej dedine Žilina.
Tu ho už čakala kamarátka Mončiči. A keďže mali zhrubahodinku čas do odchodu autobusu, rozhodli sa, že navštívia miestny obchodný doma zadovážia si ďalšie potrebné veci na koncert – ešte viac sladkostí,keksov a darebníc, alkohol a tonic. Klinger mal strašnú chuť navysokoenergetický nápoj, ktorý sa výborne kombinoval so zakúpeným alkoholom.Stále im zostávalo veľa času, nuž sa ho rozhodli zabiť v nemenovanom podnikupri pive, ktorý svojou veľkosťou pripomínal oblečenie XXL. To bola však zásadnáchyba, ako uvidíte ďalej.
Cesta autobusom trvala hodinu a pol, pretože ujo autobusárišiel celú cestu výletnou rýchlosťou, aby si cestujúci stihli pozrieť krásyoravskej prírody a jej rázovitých dediniek. Klinger a Mončičistrávili cestu popíjaním alkoholu, hraním detských hier Kameň-papier- nožnice,Hádaj na čo myslím, Vadí-nevadí a rozprávaním sa o zbytočnostiach.Pivo je však sviňa, pretože sa z neho chce človeku strašne...ehm...cikať.A pretože cesta bola taká dlhá, chcelo sa naším dvom výletníkom ... ehm... STRAŠNE cikať.
Keď autobus konečne pristál v Nižnej, obaja vybehli vona vbehli do najbližšieho podniku vykonať svoju potrebu. Po tomto úkonespokojní Klinger a Mončiči chceli pokračovať v započatom dielekonzumácie alkoholu. Ako však vysvitlo, Klinger zabudol tonic v autobuse.Vybrali sa teda do neďalekej krčmy zohnať tonic. Ujo krčmár im ho chcel predaťza 120 dukátov, čo sa však Klingerovi a Mončiči zdalo veľa. Po krátkomvyjednávaní uhádali cenu na 50 dukátov. Spokojní výletníci pokračovaliv započatom diele konzumácie alkoholu. Klinger chcel skombinovať alkoholaj s vysnívaným vysokoenergetickým nápojom, avšak ten tiež zabudolv autobuse...a aby toho nebolo málo, aj čokoládku. Naštvaný dopili fľaškua poďho na koncert.
Ten sa mal začať o 19:00, avšak perfektne zvládnutáorganizácia mala za následok hodinový sklz. K tomu si pripočítajmeabsenciu šatní, kde by si mohli výletníci odložiť veci a batohy,a samozrejme úbohý výčap, ako sa na správnu rázovitú oravskú dedinkupatrí.
Šatne vyriešil Klinger, keď ukecal slečnu, ktorá predávalareklamné predmety účinkujúcich, aby im postrážila veci za úplatu – pivo. Akoprví začali hrať HC3. Klinger a Mončiči povzbudený pivom vtrhli na parketa skvele sa zabávali. Po HC3 to rozbalili HT. Skvelý koncert a skvelápríprava na Slíže. Hrali fakt báječne a Klinger s Mončiči trhaliparkety.
Ale aj tu sa ukázala profesionalita organizátorov, keď asidva alebo trikrát vyleteli poistky. Alebo to bol ten kolokočár?!
Tak ako tak, koncertík bol fajn. Celé to skončilo okolopolnoci. A keďže prvý autobus do civilizovaného sveta šiel ažo štvrtej ráno, zabávali sa výletníci pozorovaním okolia – komentovanímmiestnych postavičiek a ich prirovnávaním ich k filmovým postavičkám(Slunce seno, Vesničko má středisková, Kurvahošigutentag ... ). Jednaz postavičiek toto komentovanie asi začula a chcela Klingerovi rozbiťnos, ale Klinger sa nedal.
O druhej v noci zatvárali rotundu, tak savýletníci pobrali pohľadať nejaký bar, kde by prečkali studenú noc. Ale podnikyv tejto rázovitej dedinke zatvárali o polnoci. Výletníkom už bolariadna kosa, tak šli na vlakovú stanicu. Tam však nepochodili. Ujovýpravca ich poslal, slušne povedané, do prdele. Zo zúfalstva to vyskúšalidokonca aj na miestnej policajnej stanici, tam však asi všetci spali, pretoženikto neotváral. Šli teda späť na vlakovú stanicu, kde si sadli na lavičkua pomaly zaspávali. Proste RomanTyka jak hovado. Pred štvrtou sa zobudili nazvuky blížiaceho sa autobusu. Vyskočili a bežali na nástupište. Aleautobus nezastavil a pokračoval ďalej. Prvý vlak mal ísť o polpiatej. Nevládali sa však ani vrátiť na tú lavičku, tak Klinger a Mončičizaspali postojačky opretí o seba. RomanTyka...
Konečne dorazil vlak a výletníci naskočili doň.Okamžite si ľahli na sedačky a zaspali. O chvíľu ich zobudilštikmajster. Vypýtali si lístky do okresnej dediny Žilina a znova zaspali.O ďalšiu malú chvíľu, teda sa im to aspoň tak zdalo, ich zobudil neznámyhlas. Vraj konečná. Vystúpili a boli radi, že už sú v okresnej dedineŽilina.
Aké bolo ich prekvapenie, keď sa dobre poobzerali. Vôbecneboli v Žiline, ale v celkom neznámom meste. To mesto, alebo dedina,boli nejaké Kraľovany. Po letmom pohľade na trafikon zistili, že najbližší vlakide o 6:18. Mali teda 20 minút čas. Bolo pol a po vlaku ani stopy.Samozrejme, Klingerov letmý pohľad nestačil na to, aby si všimol, že ten vlakide len cez pracovné dni. Doplazil sa teda k trafikonu a zbadal tamkrásny rýchlik o 7:05. Vytešený, že rýchlikom budú skôr doma sa dopazilspäť na lavičku k Mončiči. Chvíľu s Mončiči kecali a potom sirozmyslel, že by bolo fajn, keby si už teraz kúpi lístok na vlakz okresnej dediny Žilina do okresnej dediny Trenčín. Pravdepodobne by si v okresnejdedine Žilina nestihol kúpiť lístok počas nástupu / výstupu pasažierov. Klingersa teda odhodlal a zasa sa doplazil k okienku pre výdaj cestovnýchlístkov a miesteniek vo vnútroštátnej železničnej doprave. Poprosiltetušku, nech mu dá ten vysnívaný lístok. Milá tetuška ho však upozornila, žeich vysnívaný rýchlik jazdí iba cez pracovné dni. Ešteže to tetuška povedala,lebo v tom momente sa rozbehol Klinger za Mončiči a ťahal ju doosobáku, ktorý už čakal na tretej koľaji s odchodom o dve minúty..
Keby ho nestihli, zostali by trčať v nejakých Kraľovanoch dobré dve hodinky naviac. Tak ako tak, cesta do okresnej dedinkyŽilia ubehla rýchlo. Väčšinu cesty totiž obaja výletníci prespali. Keď vláčikdorazil do cieľa, šli si výletníci pozrieť spoje domov. Klingera skoro sľahloo zem, pretože najbližší spoj do okresnej dediny Trenčín šiel za dvehodiny. Mončiči na tom bola podobne – autobus do jej dedinky šiel taktiež až zadve hodiny. Tak sa teda zmrznutí, unavení, zničení a nadávajúci nakvalitu slovenskej osobnej prepravy pobrali zabiť čas do malého T-čka.Prechádzali sa v oddelení hračiek a zábavy. Skúšali si kolieskovékorčule, hrali sa s bábikami, pozerali si knihy a skladali detskéstavebnice. Potom si sadli na schody a trochu sa napapali. Opäť šli dooddelenia zábavy a hračiek. Ani sa nenazdali a pomaly sa blížil časodchodu vlaku a busu, ktorý ich mal dopraviť domov.
Premiestnili sa lenivou chôdzou na stanicu, kde sa rozlúčilia každý sa pobral svojou cestou. Klinger naskočil na rýchlik, našiel sivoľné kupé a zaspal. Otvoril oči. Vlak stál v nejakej stanici. Bolato vlaková stanica ... T R E N Č Í N ! ! ! Rýchlo zobral batoh a utekalk dverám. Len-len že stihol vystúpiť, pretože o malú chvíľu rýchlikodišiel. Ak by nestihol vystúpiť, zaviezol by sa až do Nového Mesta. Našťastiebol v okresnej dedine Trenčín a mohol ísť na svoju autobusovúzastávku prímestských autobusových liniek a zistiť, že autobus do jehodediny ide až za pol hodinu. Niekoho by to možno naštvalo, ale Klinger sipovedal „bambúča“ , sadol si na nástupný ostrovček prímestských autobusovýchliniek zaliaty príjemným jarným slniečkom, a čakal. Čože je to polhodinkana krásnom jarnom slniečku oproti dva a pol hodine v nočnejzime oravskej rázovitej dedinky Nižná, 200 kilometrov od domu, hladnýa zmrznutý, ďaleko od svojej mäkučkej postieľky? Nič. Okrem toho,Klinger už vôbec nebol toho názoru, že Nižná je milá malá útulná rázovitádedinka, ale studená nehostinná diera vo vyhnanstve kdesi na severe Slovenska.
Prišiel autobus a o 15 minút bol Klinger vo svojejrodnej dedinke. Došiel domov, dal si horúcu sprchu, láskavým úsmevom sa pozrelna svoju mäkučkú postieľku a sladko na nej zaspal.
