Pamätám sa na to, ako ma vždy privítal, keď som prišiel poobede zo školy, aký bol rád, že ma vidí. Pamätám sa na to, ako sme spolu hrávali futbal. Aj s Peťom a Jurom. Ako sme chodievali k babke a lašovali sme v špajzi a hľadali nejakú dobrotu. A keď nás babka nachytala, vyhnala nás von zo špajze. My sme si ale sadli na lavičku a vedeli sme, že o chvíľu babka príde sama s nejakou dobrotou. Ja som vždy šiel na čerešne, ale on nikdy, lebo na strom v živote nevyliezol. Radšej zasa otravoval babku a prosíkal o maškrtu. Neviem ako to robil, ale vždy ju dostal.
Pamätám sa na tie dni cez letné prázdniny, keď sme len tak ležali v tráve, driemali a užívali si slniečka. Milujem letné prázdniny. Ale mám pocit, ze jemu sa až tak nepáčili. Teda nie tá pohoda, ale skôr to teplo. A večer sme sedeli na lavičke kým sa nezotmelo. Bolo to zvláštne, lebo postupne sme si začali rozumieť aj bez slov. Nikto nič nepovedal a aj tak sme vedeli, akú má ten druhý náladu.
Ale jedného dňa umrel. Bolo to cez leto. Myslím, že to bolo pár dní pred tým, ako mal mať narodeniny. Aj na tento deň sa dobre pamätám. Bol som v hale a akurát sme maľovali na poschodí. Prišiel tato a povedal, že umrel. V ten deň som stratil niečo...čo sa ani nedá popísať. Už je tomu dva roky. A práve teraz, cez leto, čakáme nového člena rodiny.
Moja mama je zvláštna. Má nás štyroch, ale ešte chce daľšieho. A viete čo? Ja sa teším. Konečne bude vonku na dvore veselo, bude tam krik, dupot, možno sa zasa naučíme hrať aj futbal, možno budeme zasa chodievať k babke na maškrty, chodiť na čerešne, sedieť na lavičke za dlhých letných večerov, nič nehovoriť a predsa si rozumieť každé slovo.
Uvidíme. Ale veľmi sa teším. Už sa neviem dočkať, kedy nového člena rodiny odfotím a spravím daľší fotočlánok :)
