Keď si len tak zapnem TV, obyčajne tam nájdem hneď niekoľko typov dnešnej komerčnej zábavy. Jedným z nich je určite aj vrcholový šport. Veď kto by si nechcel pozrieť, či dnes zasa padne nejaký svetový rekord, alebo kto bude najrýchlejší, kto dá viac gólov....Teda, čo všetko dokáže človek. Aj ja sa teším, keď v piatok večer pozerám Zlatú Ligu. Ale, pravdupovediac, môj optimizmus vydrží tak 10 minút, potom začnem rozmýšlať, či to čo vidím je čisté a čestné víťazstvo, alebo dotyčný "hrdina večera" dopoval?
Hej doping, to je slovo, ktoré u väčšiny ľudí hneď, ako sa objaví v súvislosti s nejakým športovcom, vyvolá okamžitý odpor a nesúhlas. Ale keď nad tým rozmýšľam, čo je vlastne už doping a čo ešte nie?
Ak sa človek venuje vrcholovému športu, veľmi rýchlo zistí, že len so zeleninou, ovocím a inými prírodnými vitamínmi a podpornými látkami to dlho nevydrží. A preto ak chce byť ešte lepší, dokázať viac, začne s rôznymi umelými vitamínmi, prípadne si povie - no tak toto je na rast svalov, ale nie je to doping, tak prečo nie, alebo - toto zlepšuje dynamiku, je to zakázené, nie? Tak o čo ide? No a určité percento z nich takto pokračuje, až pokým sa nedostane tam, kam chce. A postupne sa dostane k užívaniu takých vecičiek, od ktorých je k dopingu len kúsok.
Preto si myslím, že dnes v mnohých športoch medzi "už dopingom" a "ešte normálnym" spôsobom existuje iba veľmi malá hranica.
Prečo teda ľudia chcú vyhrať za každú cenu?
Minulý rok som bola na sústredení v Brne a mohli sme sa baviť s chalanom, ktorý strávil nejaký čas (presne 2 mesiace) v čínskom športovom centre. Rozprával všeliaké zaujímavé veci. Napríklad ako sa čínskymi paličkami nemohol poriadne najesť :-). Ale aj oveľa vážnejšie veci, ktoré ma došť prekvapili. Napr. ako Čína vychováva najlepších športovcov sveta. Takže: do športového centra berie 6-7 ročné deti, ktoré trénujú a trénujú, sem tam sa niečo učia. Rodičom môžu volať raz týždenne, domov chodia 2x do roka. Tí, ktorí to vydržia (myslím obrovskú tréningovú záťaž a odlúčenie od rodičov) sú neskôr šťastní, že sa môžu stať reprezentantmi svojej vlasti. Možno vás prekvapuje, prečo sú po všetkom, čo museli prežiť, ešte šťastní. Jednoducho preto, že ak sú úspešní, majú nárok na slušný život, prípadne môžu mať viac ako jedno dieťa. Kruté, ale keď zoberieme, že Číňanov je okolo miliardy, potom je pochopiteľné, že ak chcete byť úspešní, vyžaduje to obrovskú snahu, pterože tam si každého len tak pre nič za nič nevážia. To, čo som napísala, nemám z vlastnej hlavy, ale od človeka, ktorý videl, že aj takto sa vychovávajú budúci majstri sveta......
Povedala by som teda, že športovci sa väčšinou dajú na cestu dopingu preto, že nechcú, aby sa na nich zabudlo, aby sa stali legendami. Ale stojí im to za vlastné zdravie?! Nuž, zrejme áno.
Na druhej strane, čo by svet robil bez dopingu. Kto by lámal rekordy (netvrdím, že každý, kto ich prekonáva, dopuje, ale určite takí sú), kto by behal rýchlejšie, vydržal viac? Zrejme by ich už nebolo toľko......Takže aj zábavy by bolo menej. Čiže na jednej strane doping odsudzujeme, ale na tej druhej sa nám neobyčajne páči, ak niekto zase niečo veľké v športe dokázal. Potom sa príde na to, že dopoval? No a čo, veď keď ešte vyhrával, bola to dobrá zábava........
Takže môžeme vôbec niekoho odsudzovať za doping a nečisté metódy? Na to má asi každý vlastný názor. Ale druhá otázka je: Môžeme ešte niekoho skutočne obdivovať za to, čo v športe dokázal a nemať pri tom stále v hlave myšlienku - a čo ak dopoval? Možno som príliš optimistická, no ja stále verím, že áno!
