Tuláčka

Ako vždy som išla večer behať. Slúchadlá na uši, niečo do rytmu, nikdy príliš nehľadím na ľudí okolo seba. Mám skôr pocit, že oni pozerajú na mňa. Chápem, že majú na mňa ťažké srdce, pretože vždy keď bežím okolo, musia znovu uviazať svojho domáceho miláčika (a ja niekedy stretávam tých istých "psíčkarov" aj trikrát)."Teta", ktorú som stretla dnes sa ale nepodobala ničím na zazerajúcich psíčkarov....Bol už večer, asi 27 stupňov. Oproti mne kráčala asi sedemdesiatročná pani. Aj napriek teplu mala oblečený hrubý sveter a hnedý jesenný kabát. Na hlave ošúchaný modrý klobúk, na krku svoje šperky. Ani neviem, prečo som si ju tak dobre všimla.....-Dobrý večer, slečna.-Dobrý večer. (Ledva ju počujem, len tak napoly odpovedám, načo ma, preboha zdraví nejaká starena, ponáhľam sa.....Ešte sa ma chcela niečo opýtať, ale ráznym "musím ísť" som ju odbila.)Poviete si, celkom obyčajná, trochu otravná pani, ktorá sa možno chce rozprávať....Niekedy ju stretávam, len tak, túlať sa.....Býva neďaleko. Až neskôr som si uvedomila. V malom dome, celkom sama. Nemá nikoho, žiaden majetok. Zrazu mi prišlo ľúto, že som sa s ňou neporozprávala, ona sa totiž nikde neponáhľa. Len chodí a usmieva sa na ľudí a svet okolo seba.Nezostalo jej skoro nič a napriek tomu má viac ako vačšina dnešných "uponáhľancov" - nikdy nemiznúci úsmev.....