Vlastne som dlho o tej linke vôbec nevedel, keď ma na ňu upozornili deti pri raňajkách. Ukazovali mi z okna či vidím, ten nový spoj, čo chodí cez starú Dúbravku. Namietal som, že to je školský mikrobus, čo rozváža deti veľvyslancov do anglickej školy. Ale oni oponovali, že dokonca pred našim domom vyrástla aj zastávka. Bola na takom mieste, že by ma nikdy nenapadlo, že človek na nej stojaci čaká na autobus, skôr by som si myslel, že venčí psa alebo že dačo stratil.
Po čase som ale nového spoločníka začal registrovať aj sám. Občas som ho obiehal pri ceste do práce. Napodiv, vozidlo som videl, ale cestujúcich nie. Ani vnútri, ani na zastávkach. V rannom šere sa znenazdajky vynoril a práve tak zmizol, sťa detská spomienka z Felliniho Amarcordu. Samozrejme bez cestujúcich. Len šoférova silueta sa mihla ako tieň. Zakrátko sa ním moja myseľ naplnila ako sud pod odkvapom. Bolo ho vidieť neustále. Prvé čo som zbadal, keď som ráno vstal a vykukol z okna či prší alebo svieti slnko - bol on. Práve prechádzal okolo, na zastávke ani nezastavil, lebo na nej nikto nestál. A aj preto lebo v ňom nik nesedel. Moja mozgová tekutina sa začala prelievať cez okraje.
Nechápal som to, ale začal som ten neznámy idúci objekt s číslom 27 vnímať ako démonickú bytosť. Keď vyšiel z rannej hmly a prechádzal vždy prázdny okolo mňa svet akoby sa spomalil, cítil som sa ako vo vídeu High Hopes (Division Bell) skupiny Pink Floyd. Zdalo sa mi, že z neho vychádzajú tiché zvuky neznámej piesne a jeho chabý obrys sa opäť pomaly ponoril do prízemnej beloby.
A potom sa to stalo. Bolo sychravé útorkové ráno. Ponáhľal som sa svižným krokom do LiDLu, keď tu zbadám babku o paličke ako sa sunie od kostola rýchlosťou, ktorá by sa dala merať v metroch za hodinu. Videl som ako sa namáha, a veľmi jej to nejde až som pochopil, že chce stihnúť autobus číslo 27, ktorý som zazrel na zastávke. K dosiahnutiu cieľa jej chýbalo tak 30 metrov, čo by za normálnych okolností nestihol ani Bolt. Veď poznáme vodičov MHD a ich bleskové reakcie pri zatváraní dverí pred nosom. Autobus č. 27 stál, akoby preň odrazu prestal platiť cestovný poriadok. Stál a čakal na starenku.
Nedalo to ani mne a rozbehol som sa k dverám, aby som využil jeho služby. Nastúpil som so starenkou zajedno a sadol si na prvé sedadlo. Ona si zatiaľ starostlivo vybrala cestovný lístok, označila a ..... vložila pod jazyk!!! Pokorne odcupkala k sedadlu predo mnou. Vodič sa pohol, až keď sme bezpečne sedeli. Jeho nadrozmerná silueta zastierala predne sklo. Široké plecia mu pokrýval čierny plášť s kapucňou na hlave a namiesto vesla držal v rukách masívny volant. V spätnom zrkadle svietili jeho oči ako uhlíky.
V tej chvíli mi doplo. Rýchlo som skočil k dverám, stlačil núdzový výstup a vyskočil z ešte idúceho autobusu.
