S endžinmi zapichnutými kde príde, dverami a kuframi dokorán čakajú moderné mamičky svoje ratolesti. Tie hlučne vychádzajú z budovy, kde sa ročné školné pohybuje v medziach rozpočtu priemerného slovenského futbalového klubu. Aj keď je mráz, idú len v rozopnutých bielych košeliach, čo im visia z nohavíc. Kabáty majú ovesené cez ruku a sú celí rozhorúčení, lebo práve dohrali futbal na dvore. Keď prídu domov pôjdu rovnošaty rovno do práčky.
Pozorujem zároveň fenomén, že čím väčšie auto, tým nemotornejšie parkuje a čím nemotornejšie parkuje, tým menšia japonka z neho vystúpi. Až taká malá, že by mala mať sedačku na mieste vodiča. Jej nohu si ani neviem predstaviť. Zato žije na veľkej. Napríklad jej auto je jeden poriadny big foot.
Deti sa vítajú s rodičmi, nastáva organizovaný slovný chaos. Dúbravkou znejú svetové jazyky, vidieť farby všetkých pletí. Pleti všetkých farieb. Všetci stoja v strede cesty, je to ale jedno, lebo autami už aj tak zablokovali prejazd. Parkovisko vyzerá ako Ganga, v ktorej vykonavajú hygienu budhuchtiví Indovia. Aj tu nastáva psychohygiena, ženy zmývajú zo seba starosti všedného dňa. Deti sa pomaly nakladajú. Oblúkmi hádžu tašky do kufrov, sadajú do vozov, cez trvale stiahnuté okná sa prekrikujú poslednými dojmami a pozdravmi. Matky stoja ešte stále v strede cesty, je to asi jedna z mála príležitostí ako sa v kľude porozprávať. Aj ony sa napokon lúčia. Obrovské Jeepy parkujúce dvoma kolesami na chodníku a druhými dvoma v strede cesty sa pomaly pohnú. Odchádzajú. K ich cti musím poznamenať, že sú k sebe nanajvýš tolerantní a nikdy som tu nevidel žiaden ‘car accident’.
Polhodinový chaos ustáva. Z Pekníkovej sa opäť stáva pokojná dúbravská ulica, kde sem-tam prejde dáke auto.
