Prvým zo štvorice je otec. Je zbalený najskôr, lebo vlastne ani si nemá veľmi čo zbaliť. Chvíľu nervózne prešľapuje pri dverách, ale keď zistí, že to nemá význam, zahlási, že ide pripraviť auto. Odstraňuje zinmú námrazu, kontroluje stav pneumatík a naskakuje. Nasledujú ho deti. Razantne otvárajú dvere domu a so zvyškom ranajok, prípadne otvorenou knihou do školy vhupnú do rozbiehajúceho sa auta ako atléti ponad bočnice bobu. Okamžite zaujmú nehybný pretekársky posed s vyhrbenými chrbtami.
Čaká sa na posledného člena. Ostatná posádka sa ponad plecia díva na bleskovú činnosť matky. Tá ešte splachuje z tanierov zvyšky raňajok, cez ramená hádže zvršky oblečenia spolu s kabelkou, v stotine sekundy zatvára byt a v plnom šprinte si prekresľuje očné linky. Skáče do otvorených dverí a pristáva na mieste spolujazdca.
Otec zastavuje stopky. Nie je to rekord, ale ďaleko k nemu nemá. Tak ako v sánkarskom športe aj tu platí: rýchly ranný rozbeh - základ celodenného úspechu. Teraz neostáva len zaujať aerodynamickú polohu a preplávať pracovným dňom, aby si na jeho konci človek spokojný povystieral údy a nechal sa oslepiť práve zapadajúcim slnkom.
