Ľudské generácie sa striedajú pravidelne ako prikrývky ich tiel. Ja osobne som patril k členom takzvanej teplákovej, čo bývala na ulici. Mamy na nás kričali z balkónov dvakrát za deň. Na obed a na večeru. Na dvor sme potom vychádzali s loptou pod pazuchou a s maslovým chlebom s paprikou na dlani. Tie papriky vtedy boli ako mínové polia, keď ste prekusli malú žilku mali ste gambu umŕtvenú na niekoľko hodín.
Móda nebol náš koníček. Do školy sme nosili zvyčajne jedny rifle, kúpené v Tuzexe za bony. Levisky alebo Wranglery. Ak sa dobre pamätám stáli 100 bonov = 500 Čsk.
Už naši nasledovníci v rukách loptu nemali, ani chleba s maslom. Na sebe mali tesiláky, menčestráky či texasky, posedávali na múrikoch a rozoberali deviácie muža a ženy až kým ich erotické nadšenie neschladila nie papriková, ale zlatá žila.
Syn je čestným členom novej, kybernetickej generácie. Tá sedí v texaskách celý deň v škole a potom doma pri počítači. Z nich sa prezlieka rovno do pyžama, pričom odev končí na koberci. Na druhý deň sa obliekajú priamo z koberca, také fajn pokrčené.
Občas ich treba recyklovať. Tak, ako minulú sobotu, keď sa otec a syn, vybrali do známeho obchodného parku vynoviť šatník. Móda je pilierom nášho globálneho priemyslu, jej pozornosti neunikne žiaden štýl, farba či strih, takže do priestorov centra vchádzali s náležitým sebavedomím. V prvom butiku si nechali šarmantnou predavačkou namerať synovu konfekčnú mieru a dospeli ku kvantite 28. Už vtedy si otec všimol jej kyslastý úškrn, ale ešte ani v päte nemal jeho pravý význam. Totiž, ako som už v úvode zmienil, konfekčné číslo 28 nie je úplne štandardne.
Najprv by som to ale rád doložil názorným príkladom.
Už ste niekedy hľadali adresu so súpisným číslom domu 13? Určite ste v tom prípade najprv na trafili na domy s párnymi číslami, ktoré začínali 46-kou, potom sa znižovali na 44, 42, 40 .... 18, 16, 14. Prešli ste jednoducho na druhú stranu ulice a tam ste natrafili na číslo 3. Tak ste sa pobrali späť, smerom k 5, 7, 9, 11 ... a tam sa ulica končila. Pozerali ste sa buď na nejaký vysoký múr a rozmýšľali ste, či ho máte preliezť alebo tam končil chodník a začínal trávnik, pole, možno aj jazero alebo more. Stáli ste tam bezradne a obzerali ste sa, kde ste sa to ocitli. Náhodný chodec, ktorého ste zastavili nebol odtiaľto a mladá mamička s kočíkom tu bola novo nasťahovaná a starenka o paličke mala nefunkčný načúvací prístroj. V tej chvíli ste na ulici ostal sám, všetci ľudia zaliezli do svojich príbytkov a vám v hlave preblesklo, že sa jedna o komplot, že vás sledujú skryté kamery a že tajne služby zámerne pozorujú vaše správanie, či sa o chvíľu zmení na abnormálne.
Presne tak je to s konfekčným číslom 28. Ono proste neexistuje.
Prešli sme so synom možno 10 módnych obchodov. Všade nás čakali ochotne nalíčené predavačky a očitým profesionálnym záujmom o kupujúceho, v úzkych uličkách regálov plávali ako ryby vo vode, medzi prstami žmolili materiály, pýtali sa čo by sme radi. Keď sme ale spomenuli veľkosť 28, odlíčili svoj záujem a odporučili nám laicky radšej iný butik. Sprvu sme tomu zlomu v správaní celkom nerozumeli, ale postupne sme sa spoločne dopátrali, že 28-ka leží niekde medzi najväčším detským a najmenším chlapským číslom. No dobre, tak nebudete mať z tohto čísla 100 kusov, ale len 10. Houby, nemali ani jeden. A to systematicky, globálne a paušálne.
Nemal som ani potuchy, že existuje takáto diera v tej záplave všakovakých handier od výmyslu sveta. V Číne je jedna miliarda ľudí, však to by tie veľkosti mohli robiť po milimetroch od nula po tisíc. Fakt to nechápem, môj syn teda stojí na malej čistine v džungli nekonečných záľah konfekcie. Veď keby sa dali iba bratislavské butiky dokopy, tak by sa z tých barikád dala urobiť obrana celého mesta, že by nás ani tankami nedobyli a z tohto množstva ani jedny poondiate rifle nesedia na môjho syna? Zostával mi rozum stáť. Veľmi sporadicky sa niečo objavilo, nejaký kus, ale už keď som ho rozprestrel, strih bol tak degenerovaný, že by ten výrobok mali predávať skôr v zdravotníckych potrebách. V tesnej kabínke som kukal chvíľu na syna, keď sa nevedel zmestiť do jedných detských veľkostí, a pritom mi preblesklo, či napokon nie je chyba v ňom. Pozorne som sa zahľadel, či na jeho postave nezbadám nejaké anomálie. Tie sa ale začali prejavovať na skúšaných nohaviciach, keď sa snažil zatiahnuť zips.
Bol to beh na dlhé trate. Zodrali sme pri ňom skoro topánky, ale nakoniec sme ten obchod našli. Nejaká tchajwanská krajčírka sa našťastie nad nami zľutovala a naveľa ušila nohavice, ktoré sa hodili môjmu synovi. Názov obchodu si už nepamätám, ale tvár predavačky áno. Vyzerala ako zdravotná sestrička zachraňujúca ranených vojakov na fronte. Tovar sme mali v igelitke a nevedeli sme si sa máme smiať, či plakať. Boli sme tak vysilení, že sme sa museli ešte zastaviť v jedálenskom kúte.
Mission accomplished – misia splnená, ako raz zapotil Bush mladší. Odvážal som domov dva exotické exempláre, jeden hodený v kufri a druhý, sediaci vedľa mňa, nadávajúci, že je ešte hladný, pri tom hundrajúci popod nos, že neviem, čo je to hudba a prelaďujúci autorádio na nejakú „normálnejšiu“ stanicu. Už som neprotestoval, ani sa nebránil, len ticho som sedel a venoval sa šoférovaniu. Hudba naplnila interiér auta, syn si už klepkal do taktu. Nevnímal som ju, skôr som myslel na to, ako si ešte nejakú chvíľu naplno vychutnám synovu výnimočnosť, až kým natrvalo nespočinie v osídlach pánskej odevnej konfekcie.
