Futbal je biznis, kde sa točia gigabajty dolárov. Najlepší hráči sú spoločenské ikony, zarábajú nehorázne, stačia im na to aj pokrivené charaktery bez športovej sľachetnosti a ducha. Z tohto fenoménu sa totiž stal šport plný pokrytectva a pretvárky. Môžu za to futbalové pravidlá, ktoré ho radia do praveku, keď jedinou súťažou lovcov mamutov bolo trieskať sa po hlavách kyjakmi.
Tak sa poďme pozrieť na modelovú situáciu typickú pre futbal. Nastáva vo väčšine vrcholových stretnutí. Predstavte si, že prebieha 70-ta minúta zápasu ligy majstrov. Mužstva doteraz hrali priemerne, veď nič ich k tomu nenútilo robiť niečo navyše. Diváci si zaplatili vstupne v priemere 300 eur.
Vtom domáce mužstvo strelí náhodný gól. Býva to zvyčajne tečovaná strela alebo penalta po ruke, ktorú odhalil VAR. Pritom sa nejednalo o žiadnu vypracovanú vyloženú šancu. Je 20 minút do konca.
Na štadióne sa práve začína veľké divadelne predstavenie s veľkolepou výpravou a množstvom trpiacich tragických roli. Aktérmi sú vlastne všetci, ktorí chcú udržať jednogólový výsledok.
V hlavných rolách hráči, ktorým už ľahké dotyky súpera spôsobujú nevratné fyzické ujmy. Musia si ľahnúť na trávnik a tam sa zvíjať. Prehmatávajú si vnútorne orgány, pritom jedným očkom stále sledujú, čo sa na štadióne deje. Tak sa občas stane, že ako sa tak jeden zvíja, po očku zisťuje, že jeho mužstvo dalo gól. Nuž tak čo sa da robiť. Vstane a ide sa objímať s kamarátmi.
Tak ale iní nemajú toľko šťastia a zvyčajne musia prísť doktori. Najprv robia s hráčom anamnézu, pýtajú sa na hlavne zdravie jeho rodičov a prarodičov. Hráč si sadá, pýta si fľašu s vodou, vypije ju do dna, zároveň odpovedá, že na rodičov si nepamätá. Rozhodca ho sirotu ľutuje. Hosťujúci hráči sú zo situácie nervózni, rozhodca ich však upokojí, že ten čas ošetrenia nastaví. Na toto však vzápätí zabudne.
Hráča odvádzajú po jeho vlastných nohách za postrannú čiaru, jednu nevládnu za sebou vlečie. Za postrannou čiarou je silné geo-ozdravujúce pásmo, hráč zrazu vyskočí a vehementne sa hlási, že chce znova hrať.
Hosťujúci hráči sa začínajú úplne vyhýbať fyzickým kontaktom so súperom. V tom prípade nastupuje samovoľný úpadok zdravotného stavu domácich. Chytajú sa za pľúca, lebo sa im zle dýcha, líhajú si v kŕčoch na zem, rozbolí ich hlava.
Na všetko potrebujú rýchlu (či skôr pomalú) lekársku pomoc. Niekedy sa stane, že ich rozbolí noha až za postrannou čiarou, tak to sa ako tulene na rukách doplazia na hraciu plochu. Rozhodca samozrejme hru zastaví, veď zdravie je najdôležitejšie.
Na ploche naraz ležia aj niekoľkí hráči, dlhodobé štatistiky ukazujú, že výlučne len na strane vyhrávajúceho mužstva.
Keď už sa vyminú kŕče, či iné strasti, tak sa pri prerušení hry jednoducho zoberie lopta do rúk, a hráč sa s ňou poberá pomaly k svojej bráne. Pritom ho opantá patologická strata pamäti: nevie, že má loptu v ruke, nevie kam ide, nevie, že sa hra futbalový zápas. Súper sa mu snaží loptu zobrať, on si ju však chráni ako dieťa v prenatálnom veku. Keď sa už viac nedá, odhadzuje ju do najbližšieho rohu ihriska.
Hráči už vyčerpali všetky svoje možnosti, nastupujú zbierači lôpt. Zrazu nie sú žiadne lopty k dispozícii, dokonca aj zbierači zmizli. Hra sa s jedinou dostupnou loptou. Bola odkopnutá do hľadiska? V ruke ju ma stokilový potetovaný rowdie s holým pivným brušiskom. Veď si choď po ňu. Domáci tréner slovne bombarduje štvrtého rozhodcu, aby už ukončil zápas. Fanúšikovia nadávajú a vyhrážajú sa hráčom súpera, ktorí chcú hrať. Polka sveta chce aby už zápas skončil. Nechce vidieť futbal. Nechce vedieť ako sa k výsledku dospelo. Stačí výsledok.
Taký je dnešný futbalový svet. A nielen futbalový.
V skutočnosti by pomohla iba jedna mala zmena. Keď sa nehrá, stačí zastaviť čas. Poučiť sa zo športov, kde tento princíp funguje, a pri ktorých je zápas férový a graduje až do konca. Napríklad z hokeja alebo basketbalu.
Vo futbale by to bolo niečo ako Kristova uzdravujúca moc. Krívajúci by prestali krívať, umierajúci by ožili. A hráči by si mohli pokojne a s hrdosťou po zápase podať ruky.
