V súčasnosti žije cyklistikou veľa nadšencov, fanúšikov ešte viac. Bratislavský Kaktus kvitne. Biely kríž je za slenčného dňa obsypaný bikermi ako Antarktída tučniakmi. Tour de France skončila pred pár mesiacmi, teraz sa diskutuje o tom, či Herr Contador užíval doping alebo nie. Už veľa rokov sa ozývajú hlasy, že taký závod sa bez dopingu vyhrať nedá. Táto spoločnosť ale napriek všetkému naďalej žije metaforou „PRVÝ JE NAJLEPŠÍ, POSLEDNÝ JE NAJHORŠÍ“. Pritom ak sa človek nad tým trochu zamyslí mohol by si naopak povedať „TÍ NAJHORŠÍ SÚ HORE“.
Nebojte sa, nejdem písať o politike. Dnes si posvietim na tých, ktorí sú v cyklistickom pelotóne poslední. Tak napríklad, viete vy, kto bol tohto roku na Tour posledný? Nemyslím tých, ktorí v priebehu závodu vypadli, zranili sa, vzdali, ešte s veľkou slávou poskytli interview, zamávali fanúšikom adieu. Myslím toho jedného, ktorý do poslednej minúty uzatváral pelotón, ktorého celé preteky prenasledoval zberný autobus, ceril naňho zuby svojho pariaceho sa chladiča a už už sa mu zahryzával do treniek. Toho, ktorý sa v cieli etapy už len preplietal pomedzi parkujúce sprievodné vozidlá, ktorý musel často poprosiť odchádzajúcich divákov, aby mu uvoľnili cestu. Viete teda, kto bol posledný? Myslím, že neviete, viem dalo sa to zistiť, ale nikoho to nezaujímalo. Až doteraz!
Ja chodím s kamarátmi na bicyklové výlety a viem, čo to je byť posledný. Na štarte som síce vždy načas a začnem dobre, dokonca si sem-tam si myslím, že by som mohol udávať tempo, ale už pred prvým väčším stúpaním sa s nimi lúčim, prajem im pekný deň, ešte sa pýtam, kedy a kde sa stretneme. Odpovedá už iba ozvena. Počkajú na kopci. Keď vyflusnutý dosahujem vrchol, čaká ma odpočinutá, opálená družina, ktorá práve uzatvára diskusiu, plácne si na nejaké bočné pracovné kšefty a dvíha sa na odchod. Ja s námahou odopínam kufre a inštinktívne siaham pod rúru po fľaši s vodou. Prehodím dve-tri akože odľahčené vety, znova nasadím helmu na hlavu a makám skrz ďalšiu dolinu. Proces v niekoľkých cykloch iteruje až do sklonku dňa. Na konci túry som šťastný, keď sa dá šťastím nazvať stav ochabnutého, nič nerobiaceho (iba sediaceho) tela, strapatej, upotenej hlavy, ticho počúvajúcej tie zvyšky dnešných vyletných diskusií. Keď sa mi na tričku objavujú zvyšky usadenej soli idem sa osprchovať.
Keď sa však pridá Juro, vyzerá to trochu inak. To už pelotón neuzatváram ja, ale môj … neviem ako ho nazvať … kamarát je málo, verný druh, opora … Juro. Juro je totiž o niečo výkonnostne slabši ako ja. V ten deň sa cítim v pohode a držím sa hlavnej skupiny, pravidelne dýcham, pijem a jem, dostatočne odpočívam, konverzujem. Zapájam sa do diskusií, uzatváram kšefty. Vnímam aj krásy prírody, kocham sa zakutiami dedinských dvorov. Pritom ale podvedome myslím na Jura a rozmýšlam nad princípmi, podľa ktorých funguje naša malá societa. Prichádzam na to, že to je on, ten najdôležitejší v našej skupine a nie tí prví, chlapci v dúhových trikotoch, čakajúci na kopcoch, opierajúc sa o rámy svojich tátošov. To on musí si musí udržiavať vlastné tempo, zápasiť s bočným vetrom, nepravidelným prísunom tekutín a stravy. Ten posledný si zaslúži naše ocenenie. Robí to pre aj nás. Garantuje, že dnešný deň sa vydarí, že sa pri tom ani veľmi nenadrieme, dáva o trochu viac času na oddych, na doplnenie kalórií nejakou musli tyčinkou. Preto mu skladám vrelý obdiv za námahu a trpezlivosť s ktorou k nám pristupuje.
Mám chuť ho počkať a pridať sa k nemu.
