A teraz mám pocit, že som zakopla celou silou a o roh stola.
Nechcem písať o politike často, ale nedá mi neozvať sa.
Po voľbách som bola presvedčená, že toto je tá zmena, na ktorú sa už dlho čaká. Konečne už pri čítaní správ nebudem len depresívne preklikávať články a márne hľadať niečo pozitívne. Keď nepočítam Hudákové súhrny udalostí týždňa, Shootyho trefné kresbičky a niekoľko blogov s veľkým B, skôr smiech cez slzy.
Preto ma absolútne zarazilo, keď som dočítala správu o Liberálnom dome s.r.o.
Je len niekoľko týždňov po voľbách a zdá sa, že jediné čo sa v politike zmenilo sú tváre.
Tie isté prešlapy, rovnaké triky, identické zmýšľanie a lá „Veď prečo nie my, keď mohli tí druhí". Moc začína ohýbať charaktery....Nie nehádžem flintu do žita, ale pohár začína pomaly pretekať.
Tesne pred voľbami som sa rozprávala, jasné že prostredníctvom chatu, s jedným kamarátom o tom že bude somár ak voliť nepôjde, veď Slovensko potrebuje novú vládu ako soľ. Bola som rozčúlená, že ja napriek, snahe voliť zo zahraničia, nepôjdem a on, čo má volebnú miestnosť pod nosom, len tak z rozmaru voliť nejde.
Všemožne som ho presviedčala, aké dôležité je dať svoj hlas tým správnym smerom, teda od stredu doprava.
A ten úžasný pocit zadosťučinenia, keď som potom po voľbách zistila, že voliť nakoniec naozaj bol. Neviem či mojím pričinením, aj tak to je už bolo nepodstatné, veď voľby vyhrala pravica.
Preto sa mi to teraz nehovorí ľahko, ale teraz jeho postoj chápem oveľa viac. Možno naozaj nemá zmysel voliť, podať podpornú ruku zmene, novej lepšej transparentnejšiej a neviem ešte akej vláde.
Možno sú naozaj všetci, ľudia čo sa tlačia do politiky, možno sú všetci rovnakí. Možno jedinou formou protestu je neúčasť.
Milujem Slovensko, Spiš je mojím domovom, teraz vzdialeným niekoľko stoviek kilometrov, viem však, že raz sa chcem vrátiť, usadiť sa, postaviť dom, zasadiť strom a pozorovať ako sa rozvíja, rastie.
No bojím sa. Mám strach, že všetko čo sa deje okolo mňa, v našej krajine ma prinúti rozhodnúť sa inak. Zobrať nohy na plecia, dať zbohom rodným kopcom a ostať len nezávislým pozorovateľom z bezpečnej vzdialenosti a s nostalgickou spomienkou na krásne detské časy v lone Slovenského raja.
