Tenká (červená) čiara podvedomia

Jeho nálepka vojnového filmu je podľa mňa aj dôvodom prečo si aj napriek svojim nesporným kvalitám nezískal širší ohlas u verejnosti. Ak sa totiž nepletiem, vyšiel v tom istom čase ako Spielbergov „vojak Ryan“. Na rozdiel od Ryana, ktorý okrem naozaj realistického zobrazenia vylodenia spojencov v Normandii, konzultovaného s vojnovými veteránmi, ponúka už len klasické prvky akčného filmu a prvoplánový útok na city diváka, ponúka „čiara“ krásny vizuálny zážitok (kamera je vynikajúca) a troška nevtieravej filozofie, ktorá Vás ku koncu filmu doslova oslobodí. Poslednú vetu neberte ako pokus stavať sa do pozície intelektuála, ktorý okrem filmového klubu kino zásadne nenavštevuje a všetky multikiná by ako sídlo diabla showbusinessu najradšej zapálil. Aj keď mu je jasné, že sú dostatočne potrestané tým, že ich nenavštevuje. Človeka však niekedy poteší, keď vyjde z kina esteticky naladený a nemusí pri tom počúvať vety typu: „videl si ako mu ten granát odj..al ruku?!“ od okolo vychádzajúcich adolescentov. Na filme je zaujímavý spôsob akým poníma život, Boha a jednanie ľudí, to všetko na pozadí prebiehajúcej, všadeprítomnej vojny. Film napriek tomu v istých záberoch vyznieva paradoxne až mierumilovne. Dá sa povedať, že som sa s jeho filozofiou stotožnil, čo sa nedá povedať o „Ryanovi“. Po zhliadnutí jeho úvodnej scény som sa hlavne nevedel stotožniť s predstavou branných orgánov ASR o mojom možnom účinkovaní v tejto inštitúcii. Problém náboženstiev je, že stavajú na kategorizácii ľudí na tých, ktorí veria a na tých, ktorí neveria (podmienky kategorizácie poznáte isto sami), na strachu zo smrti, otázke „čo bude potom?“ a v konečnom dôsledku aj tým, že sa svojou inštitucionalizáciou od Boha vzdialili. Zľakli ste sa, že Vám idem dávať lekciu teológie? Nemusíte sa obávať, z cirkevného hľadiska som ateista, takže na to nie som kompetentný. Dôvod prečo som sa zmienil o náboženstvách a prečo sa tak často v tomto článku zmieňujem o Bohu je však jednoduchý. „Čiara“ možno nechcene ukazuje Boha tak ako si ho predstavujem ja „ateista“. Pri sledovaní filmu zahliadnete v obrazoch, akými sú napríklad závany vetra v tráve, po ktorej bežia vojaci, niečo božské, transcendentálne. Niečo, čo Vám dovolí nazrieť, pochopenie však nechá v podvedomí. Film ako keby zmýva z myšlienky Boha vrstvy, ktoré na ňu naniesol človek a necháva ju pomocou obrazu nahú, zrozumiteľnú pre všetkých. Niektoré veci sa inak než obrazom vyjadriť nedajú. Celým filmom sa tiahne akási duševná uvoľnenosť, ktorú najlepšie vyjadruje scéna, v ktorej Američania po ťažkých bojoch a utrpení dobijú pozície nepriateľa. Divák nemá nutkanie po prežitom psychickom vypätí nikoho zo „zlých“ osobne lynčovať (mne sa to stáva bežne, ale možno som len sadista). Skôr cíti so všetkými, vrátane „zlých“ Japoncov, akúsi spolunáležitosť s vedomím toho, že všetci trpia rovnako. „Čiara“ totiž nepozná „zlých“ a „dobrých“, „správnu“ a „zlú“ vec, ukazuje všetko v harmónii, či už je to láska, smrť, život, bolesť, alebo šťastie. To je asi hlavný dôvod prečo som ho vyššie nezaradil do kategórie „vojnové“. Nebudem už ďalej rozoberať „čiaru“, Boha, ani ich vzájomný kontext. Je na každom aby si z obrazov poskladal to svoje. A tiež si myslím, že keby som pokračoval ďalej, určite si pomyslíte, že som platený za propagáciu tohto filmu, alebo že sa podpíšem menom Ježiš Kristus. Kto chce, nech pozrie, kto nechce, nech nechá tak. Ja som v tomto filme našiel veľa.