Teória relativity a otázka ženskej duše

Môj záujem o fyziku bol zjavný už na základnej škole, kedy som Newtonov gravitačný zákon dokazoval vyhadzovaním peračníkov svojich spolužiačok z okna učebne a zároveň pozorovaním ich reakcií sa snažil načrieť do komplikovanej ženskej psychiky. Žiaľ, moje pokusy nezožali úspech ani na jednom poli, ba čo viac bol som za svoju činnosť perzekuovaný učiteľským zborom. Posilnený však vedomím, že veľa priekopníkov v histórii trpelo a nejeden na oltár vedy položil obeť najvyššiu, vytrvalo som vo svojich pokusoch pokračoval. Ale poznáte to, veľké objavy prídu v čase, keď ich najmenej čakáte. Na onú chvíľu, ktorá mi pomôže nájsť riešenie pálčivých otázok ľudstva, teda aspoň jeho mužskej časti, som si musel počkať až do uplynulej nedele. Boli sme s kamarátmi na ceste z akcie v jednom mimobratislavskom klube, keď sme sa zastavili na obed v motoreste. A v tom sa to stalo... Po konzumácii piva, tzv. „vyprošťováka“, som dostal nutkavú potrebu odskočiť si. Nie, nemusíte sa báť toto nie je pointa, ale každý objaviteľ potreboval k svojmu objavu nejaký prostriedok – napr. Newton mal jablko, tak ja chcem mať svoje pivo. Po vstupe na toaletu som zistil, že je riešená spôsobom „unisex“, s neblahým pocitom, ktorý umocňoval chýbajúci kľúč vo dverách, som sa zavrel do kabínky. Ako si tak sedím a „konám“, zrazu sa rozleteli vchodové dvere a miestnosťou sa začala rozliehať viachlasá ženská vrava a smiech. V tú ranu som pochopil čo existencionalisti mysleli pod pojmom hraničná situácia bytia a okamžite som mávol rukou po kľučke v snahe zaistiť dvere kabínky. Neviem prečo, ale možnosť, že budem takto prichytený ženou vo chvíli, keď jej kamarátky vykonávajú onú činnosť a vedú pri nej debaty, určite nie určené pre moje uši, mi pripadala strašne trápna. Začal som pociťovať zmiešané pocity viny, krivdy a nenávisti voči prevádzkovateľom motorestu, neschopným vybudovať oddelené toalety a v tom som si uvedomil, že čas sa spomalil. V jeden moment som mal dokonca pocit, že vrava okolo mňa znie ako zo spomalenej platne a kvapka potu na mojom čele, ktorá vyhŕkla ako dôsledok neuveriteľného stresu z tohto „prepadnutia“, sa prestala na malý moment pohybovať. Takto som sa stal svedkom aplikácie teórie relativity v praxi. Keby som nezávisle stopol čas na hodinkách tých dievčat a mojich, určite by som na nich mal minimálne o sedem minút viac. A ako to súvisí s tou krehkou a komplikovanou ženskou dušou, ktorá je pre nás mužov tak záhadná ? Ako som už spomínal nechtiac som sa počas tejto situácie stal aj účastníkom dámskeho toaletného dialógu. Na svoju obhajobu musím povedať, že nie je možné držať rukami zároveň uši aj kľučku. Našťastie pre nás mužov som z tohto rozhovoru zistil, že to s tou záhadnosťou a odlišnosťou ženskej duše, ktorá by nám bránila ženám porozumieť a viesť s nimi úspešný partnerský život, nie je až tak akútne. Utvrdila ma v tom hlavne veta „ak si sa už vysr.la, hoď mi toaleťák“. Neskôr som dievčatá stretol ešte raz, sedeli pri vedľajšom stole, spoznal som ich podľa chichotania, ktoré sa mi počas tej časovej dilatácie na toalete tak vrylo do pamäti. Boli to pekné baby s inteligentným vzhľadom. Som rád, že si nie sme až tak vzdialení.