Na prechádzke ospalým dňoma opitou nocou,svetom mrazu,bleskov a ostrého vetra,zablúdil som do aleje snov,kde slová pršali z oblohy.Sedelo v nej dievčatkoa smutne pozeralo do dlaní,na ktoré dopadali kvapky slov.„Si v poriadku?“„Smutná ?“Oslovil som ju...„Nie, to ty si ten, čo plače.“ Usmiala sa a utrela slzu, ktorá mi stekala po líci.„Vidíš slová tam, kde ja dážď.“„Niečo ti ukážem, pozri...“Začala tancovať v tej záplave slova maľovala rukami obrazy,ktoré som dovtedy len tušil.Dotykom rúk menila padajúce slová v dážď,kvapky ktorého vytvárali vo víre tanca dúhu a ja som cez ňu videl iný svet...Svet tohto malého dievčatka,bez mrazu, bleskov a vetra,svet, ktorý nás obklopuje,ktorý nechceme vidieť..„Mala si pravdu, ja som ten, čo plače..“povedal som. „Už nie..“Odvetila tancujúc a krásne sa pri tom smiala... ___Venované mojim kamarátom Peťkovi a Paulínke, ktorí sú hlavní zodpovední za to, že ľuďom prostredníctvom tohto blogu otravujem život, pričom ich najväčším previnením je, že ma v tejto činnosti neustále a bez najmenšieho ostychu podporujú. Všetkým ľuďom, ktorí o existencii Barborkinho sveta vedia, ktorí ho tušia, alebo potrebujú, aby našli niekoho, kto im ho ukáže.A hlavne Barborke za to, že je ...
