„Neznášam ľudí čo majú na zadnom nárazníku svojho auta nálepku – zabite buzíka v mene Ježiša Krista - “
W.S. Burroughs
Bill
Dnes mal Bill zlý deň. Sedel na bare jedného zapľuvaného lokálu a rozmýšľal nad životom a o ľuďoch. Hlavne o tom akí sú niektorí kreténi. Vonku pršalo, dažďová voda stekala v prúžkoch po okenných tabulách, ktoré zahaľovali žlté, nikotínom sfarbené záclony. Vždy keď sa po príchode nového zákazníka rozzvonil zvonček na dverách, barman si symbolicky odpľul a zašomral „žebráci...“ . Vedel že v tomto počasí to budú určite ďalšie čaje a s tými sa biznis robiť nedá. Odložil utierku ktorou pulíroval poháre a s nahodeným kŕčovitým úsmevom jehovistu, ktorý vám ráno klope na dvere, si to šinul k novému stolu.
Bill nemal rád ľudí, bola to pre neho banda pretvarujúcich sa, manipulovateľných bábok. Nikdy sa nepokladal za tolerantného, ani nikdy nikoho nežiadal aby ho tak bral. Bolo veľa vecí ktoré neznášal a s ktorými nesúhlasil, najviac nenávidel pokrytectvo. Neznášal keď ženy vyslovovali opovrhujúco fúúúj pri zmienke o porne alebo neštandardných sexuálnych praktikách a pritom sa im chlípne leskli oči. Bill mal porno rád, zbytočne sa v ňom nekecalo a šlo sa rovno na vec, to mu na chovaní väčšiny ľudí chýbalo. Tiež neznášal keď ženy používali frázy ako „ty rozhodni, ty si predsa muž“ a následne nato „všetko musí byť po tvojom“. „Ešteže nemám priateľku“ pomyslel si. Nikdy si so ženami vnútorne nerozumel, vždy keď si nejakú pripustil bližšie k telu dopadlo to zle. Bill tomu hovoril syndróm trójskeho koňa, „dlho odolávaš, pustíš dnu, vojde, znásilní, vypáli, odíde“, povedal sám pre seba a kyslo sa pousmial. „Prosím ?“ opýtal sa ho barman. „Nič, nič... ešte jedného panáka šéfe...“
Čo však Bill neznášal najviac bolo pokrytectvo, maskované vyššími ideálmi a morálnymi hodnotami. Spomenul si na Davea, jedného z mála naozajstných kamarátov čo mal. Dave bol gay, alebo skôr, ako tomu hovoria v tomto zaprdenom zapadákove, tváriacom sa metropolitne buzík. Niektorí si to mysleli aj o Billovi pretože ich bolo spolu často vídavať. Ale to mu bolo ukradnuté, rozumel si s Daveom oveľa viac ako s tými malomeštiakmi metajúcimi nenávistné pohľady. Bill nikdy neriešil prečo je Dave teplý, nezaujímalo ho to a nepovažoval to za vec ktorú treba riešiť. Dave bol proste kamoš.
Spomenul si ako raz spolu sedeli v jednom bare a kecali, keď ich zrazu oslovil muž sediaci vedľa. „Chlapče z toho čo si hovoril som usúdil že si buzerant...“ Bill mu chcel hneď rozbiť hubu, nie pre otázku ktorú položil, ale preto že neznášal navalených týpkov, čo počúvajú cudzie rozhovory. Dave mu však naznačil že to nie je ani potrebné, ani nutné. „...Neviem čo na tých čurákoch môžeš vidieť“, pokračoval cudzinec. Dave sa pousmial a hovorí „no to je subjektívne. Ukáž mi toho tvojho, pretože to je momentálne jediné, čím už ma môžeš ohromiť“. Billa chytil šialený záchvat smiechu a v duchu uznal že tým plánovaným direktom by prišiel o veľa. Ešte v živote nevidel nikoho povedať tak veľa, tak málo slovami. Týpka ako keby zmrazili, po 30 sekundovej myšlienkovej kóme sa otočil a s výzorom nemŕtveho z béčkového amerického hororu odkráčal preč. Presne pre tieto vlastnosti mal Bill Davea tak rád.
Pri toľkom spomínaní aj zabudol že ho ešte čakajú povinnosti, kopol do seba panáka a pokynul na barmana. Ten znechutene pozoroval ako jeho knajpu premenili ľudia popíjajúci čajíčky na školskú jedáleň. Bill mu zaplatil a odobral sa preč. Vonku lialo a celé mesto bolo zahalené v mliečnom opare. „Sk.rvené počasie.“ Neodpustil si komentár pre seba. Dnes proste nemal dobrý deň.
Intermezzo
Alebo niektorí ľudia nevedia kedy sa majú prestať smiať
Z kríkov sa vynorila mužská postava. Rýchlim, nenápadným krokom prešla cez cestu a popri starostlivo udržiavanom živom plote si to namierila k domu č.129. Na zemi pred garážou tam ležal muž. Z otvoru na čele mu vytekala krv, ktorá kľukatým pramienkom stekala do odvodového žliabku pri chodníku, kde sa miešala s lístím a dažďovou vodou. V tvári mal zamrznutý úsmev. „Celoživotný optimista“ uškrnul sa neznámy a porozhliadol sa obozretne okolo. „Mám rád tieto predmestia. Biele bránky a živé ploty, ktoré vám ponúkajú susedskú intimitu.“ Chytil mŕtvolu za nohy a tiahol ju smerom ku kufru auta. Z autorádia sa tiahlo bendžové sólo polo svižného country. „Neznášam country“ zahundral znechutene muž.
Ako otváral kufor, všimol si na nárazníku nálepku s nápisom Zabi buzíka v mene Ježiša Krista. „Zas ďalší kretén čo si vyložil lásku k blížnemu svojmu pomerne svojsky.“ Následne sa však jeho tvár vyjasnila. Spomenul si na všetky tie nálepky ktoré predávajú na benzínkach. Špeciálne na jednu ktorú vídaval na aute zaparkovanom neďaleko domu v ktorom býval. Stálo na nej: don`t take your organs to heaven, heaven knows we need it here.Vyriešilo to jeho dilemu čo s telom. Narval mŕtvolu do kufru a hodil k nej pílku čo našiel v garáži.
Sadol do auta, preladil to nechutné country a naštartoval motor. Vyťukal číslo „čau Joe, ešte stále robíš vo fachu?“ ozval sa do telefónu „dobre, zastavím sa u teba“. Naštartoval motor. Auto sa rozbehlo smerom k mestskej nemocnici, v rádiu práve hrali hit tohtoročnej sezóny I got something special for you baby .
George
Auto sa valilo ulicami predmestia, na palubnej doske sa usmievala panenka Mária a zo speťáku viseli dve plyšové hracie kocky. Dážď pomaly ustával a na obzore sa rysovala dúha. George si optimisticky pobrukával svoju obľúbenú pesničku valiacu sa z autorádia. Na displeji svietil nápis Radio Country 67,5 MHz. George bol v mestečku uznávaný a rešpektovaný človek. Mal ženu, dve deti, malý koloniál a každú nedeľu chodil do kostola, na ktorý prispieval peniaze. V spoločnosti bol známy ako vtipálek a počas bárbikjú ktoré organizoval na svojej záhrade každú jar, si slobodné susedky šepkali že je „síce v rokoch, ale fešák“. Ako každý správny chlap neznášal buzíkov, futbalový tým susedného mesta, miloval lesbické porno a mlátil svoju ženu.
George zahol na ulicu Guya de Maupassanta, na ktorej býval a zaparkoval auto pred domom. Vystúpil a začal sa preťahovať v posledných teplých lúčoch jesenného slnka, ktoré práve vykuklo spoza oblakov. Práve keď Sekáč and bad boys z rádia extaticky pospevovali refrén pesničky You`re my cowboy darling, come home a on napodoboval pohyby ala Elvis Presley zasvišťalo niečo vzduchom. George zostal stáť s prihlúplym výrazom školáka, ktorý bol vyvolaný pred tabulu a dostal otázku ktorú nečakal. Jeho mozog vytvoril na dverách garáže abstraktný obraz, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani J. Pollock.
Takúto situáciu zažil iba dvakrát v živote. Prvýkrát v jednom bare, keď mu nevyšiel pokus prezentovať svoju mužskosť verbálnym napadnutím jedného, ako vravieval buzíka a druhý krát teraz. Podľa výrazu tváre sa však dalo usúdiť že tentoraz ho to netrápi. George padol najprv na kolená a následne sa položil celý. Jeho ruky, ktoré mal vo chvíli keď ho zasiahla guľka nad hlavou, išli v tej rýchlosti napred. Takže vyzeral ako moslim modliaci sa k Meke.
Bill a Jean
Jean stála pod altánkom v parku, keď k nej podišiel muž v premoknutom baloňáku. Chvíľu sa na seba pozerali, potom ticho prerušila jeho otázka „naozaj chceš aby som to spravil Jean?“ „Áno, hovorila som ti že to už nevydržím“ odvetila.
Bill stretol Jean u svojho psychológa. On tam chodil lebo si myslel že mu to pomôže zlepšiť jeho sociálnu antipatiu. Ona preto že ju bil manžel. „Ok, len som ti ešte chcel dať šancu rozmyslieť si to“. Okrem Davea bola Jean asi jediná osoba ktorú si vážil.
Aj napriek tomu že o sebe v podstate nič nevedeli, teda okrem toho že ona je mlátená žena v domácnosti a on nájomný vrah, spávali spolu. Bill nevedel prečo to tak je. Možno ju k nemu priťahoval ten chlapec, skrytý v psychicky zjazvenej duši. A jeho to dievča, uväznené v doráňanom tele. V každom prípade Bill chcel aby to tak zostalo. Bez slov. Chcel len ticho ležať vedľa nej, hladiť rukou jej rany a pozerať sa do jej hlbokých hnedých očí... „Dobre idem Jean“ povedal a zmizol v lese dažďových kvapiek.
Happy End ?
„Čau kámo“ radostne zakričal Bill, keď na ulici v rannom zhone stretol po dlhom čase Davea. „Poď sadneme na panáka, porozprávaš mi čo si vystrájal.“ Sedeli potom spolu dlho a Dave v kaviarni Billovi rozprával ako na tom bol zle. Ako mu bola zistená dysfunkcia ľadvín a ako súrne potreboval darcu. Keď už na tom bol naozaj zle zazvonil telefón a v ňom mu hlas jeho ošetrujúceho lekára J.P. oznámil že ho majú. Dave nechápal ako je to možné. Po toľkých mesiacoch nekonečného a bezvýsledného čakania sa zrazu našiel. Bill sa zas na Davea hneval že mu o svojich problémoch nepovedal, čo Dave odbil vetou „nechcel som s tým nikoho zaťažovať. Obidvaja boli radi že sa opäť vidia a že je všetko OK.
Zákazník pri vedľajšom stole čítal raňajšie vydanie miestneho plátku. Titulok na úvodnej strane znel: Obeť vraždy obchodovala s detským pornom, s podtitulom U zavraždeného G.T. boli nájdené tisíce materiálov vlastnej výroby, bol to motív vraždy?
Bill mal dnes proste skvelý deň.
