Na prechádzke s Hrabalom

Na oknách rozkvitla jar mrazivými kvetmi a víry, ktoré neustále tancujú Straussa na Dunaji vystriedali ľadové kryhy, ktoré ako húf bielych veľrýb tiahnú dolu po prúde. Sťahujú sa na juh. Na zastávke stojí bezdomovec a nadávkami glosuje neskorý príchod električky. Celkom by ma zaujímalo ako to vyzerá, keď pes p.jebe členov predstavenstva akciovej spoločnosti Dopravný podnik Bratislava. Pripomína starého kapitána Achaba. Dokaličené telo, poráňaná duša a zoschnutá tvár. Ešteže nemá harpúnu, ale aj tak sa na neho pre istotu usmejem, aby som odvrátil jeho pozornosť od dunajských veľrýb. Možno že medzi nimi pláva aj jeho Moby Dick. Každý má toho svojho.

Ľudia kráčajú mestom krokom, vybičovaným mrazivým vetrom, pôsobia ako keby zle strávili obed a hľadali najbližšie verejné WC. Dievčatám je z priezoru medzi šálom a čapicou vidieť len oči a keby nebolo -15°C, pomyslím si, že som v Alžírsku. Aj Ježiš vedľa Blumentálu by sa od tej zimy najradšej schúlil, ale nemôže, má priklincované ruky. V podchode stoja jehovisti, tí sa zohriať môžu, ale nejdú. Musia spasiť svet, ktorý spasený byť nechce. Aspoň podľa nich. Majú ho nakreslený krásne farebný na obrázkoch v časopisoch, ktoré držia v rukách. Vedľa tých stúpajúcich chodiacich schodov pôsobia ako naklonovaný sv. Peter, pred Nebeskou bránou.

Na Poštovej stojí v družnej debate duo dôchodcov a chlebom kŕmi holubov. „To Vám hovorím, pane, duša má tvar holuba, keď opustí telo. Tak ako Duch svätý na obraze v tom našom kostolíku. Viete ten, ako na ňom Ján Krstiteľ krstí Ježiša.“ V tom kŕdli poletujúcich duší, rozhadzujúc rukami kúsky chleba, pôsobil ten starý pán sväto, ako František z Assisi, ktorý káže o viere pocestnému.

Predstavil som si záchranára v správach, ktorý hovorí, ako z popod sutín tej zrútenej haly počas noci sem tam vyletel holub a zmizol medzi hviezdami v mrazivom tichu. Alebo ako sa z lesa naraz vzniesol kŕdeľ holubov, keď to hodilo s tým lietadlom o zem. Trepot krídel sa rozľahol horou, ako keď sa otvorí vchod na starej povale. Zopár sŕdc v ten moment puklo. Niekedy je to puknutie podobné tomu, ktoré vydá žaba, keď ju napustenú vodou, rozšliapne noha malého chuligána. A niekedy je z toho zemetrasenie, aké bolo v Bratislave v deň, keď zomrel Jaro Filip.

Unavený zimou a obrazmi, vyrytými v ostrom vzduchu, sadám do krčmy. Objednám si u čašníčky čaj s rumom a znova a znova si ich premietam na stenu. Myslím na teplé jarné dni. Ako v Olmutzi zájdem na pivo do Smetanových sadů, a pohľadom rozhreším bufetára U Včeliček za ten hriech, ktorým sa previnil na mojom pive plastovým kelímkom. Ľahnem si do trávy a nechám sa otravovať muchami. Takto maskovaný za mŕtvu nepovšimnutú obeť nočného zločinu, budem pozorovať kvitnúce jablone nad sebou a zdvíhať slečnám kratučké sukne pohľadom. Ony ma počastujú krásnym titulom „prasáku“ a oči sa im pritom nezbedne zalesknú, ako dievčatkám, ktoré si v kríčkoch za škôlkou, s chlapcami prvý krát navzájom ukázujú svoje pindíky a pišulky. A ja budem rozmýšľať, aké by bolo pokračovanie tejto lávstory , keby som neležal omámený ostrými slnečnými farbami dňa a vôňami zrejúcich záhybov ženských tiel. Pocity sa v teplom jarnom vzduchu miešajú s obrazmi a pohľad sa stáva príjemne malátnym. Pri tom všetkom nachádzam odpoveď na otázku, prečo slnečný jas vo Van Goghovej hlave zapálil plameň šialenstva.

„Haló, mladý muž, záverečná!“ Na plátne prebehne zopár prázdnych rámčekov a v kine sa rozsvieti. Vychádzam von. Cestou na električku stretávam milencov, ktorí si v komixových bublinách vytvorených teplom ich dychov vyznávajú lásku. Aké by to asi bolo, keby sme naše slová videli v bublinách? Možno, že by niektorí hovorili menej, aby videli aj na slová v bublinách ostatných, niektorí by za opačným účelom vypúšťali bubliny prázdne, iní by zas vypúšťali namiesto bublín štvorce a našli by sa iste aj takí potmehúti, čo by do bublín ostatných pichali prstom. Avšak bubliny týchto dvoch boli oválne a pružné. Navzájom sa rôzne prelínali, menili tvary, splývali a rozdeľovali sa, aby za okamih spolu opäť nerozlučne splynuli. Bolo to tak nemravné a krásne, že aj ten najprísnejší cenzor by prižmúril obe oči a s povzdychom priznal, aký je ten svet krásny.

V podchode prechádzam okolo miesta, kde stáli boží poslovia. Už tam nie sú. Kto vie, či sa im dnes podarilo spasiť svet. Ja sa však musím rozlúčiť s pánom Hrabalom, ďakujem mu, že spasil pre dnešný deň ten môj. Nastupujem do električky. Máva mi rukou držiac fľašku plzenského, kterého se člověk nikdy nepřepije, na tvári šibalský úsmev. Šedivé vlasy okolo plešiny mu vejú vo vetre a keď sa človek dobre zahľadí, zistí, že nekončia tam, kde by sa zdalo, ale pokračujú ďalej stúpajúc k nebu. Na ich koncoch sú uviazané nespočetné tisíce šarkanov a na ich plátnach sa pestrofarebne zrkadlia všetky myšlienky a obrazy sveta.

V svetle poblikávajúcich neóniek je vidieť nápis, načmáraný na stene električky fixkou. Stojí tam: Sú stavby vysvätené, prázdne a bezduché. Sú hriešne telá plné Boha.