Auto klesalo dolu Patrónkou a vnorilo sa pod hladinu blikajúceho pouličného osvetlenia. Opieral som sa hlavou o studené okno a pozoroval ako začína nočná obloha modrať. Veža na Kamzíku ju nemilosrdne párala na atramentové franforce, spoza ktorých prerážalo v prúdoch svetlo. Na jednej zo zástavok, ktoré sme míňali, stál svätec netrpezlivo čakajúci na dvestodvanástku s očami agonicky vyvrátenými k nebu. Atmosféra barokového obrazu.
Pár dní dozadu nabrala zima posledné sily a ťažkými poryvmi vetra kvílila vo vetračkách panelákov. Stony pomaly slabli. Boli to stony bytosti zvrhnutej do priepasti. Doprial som jej to. Keby som mohol, sám ju tam postrčím. Už len kvôli tomu ako v bezmocnej nenávisti strhla plentu z lešenia na dome cez ulicu a bez ostychu, cynicky odhalila jeho vypitvané telo. Taktiež za to, ako ma na Hlavnom kopla poryvom vetra do brucha, keď som sa nad jej bezmocnosťou pousmial.
Vystúpil som z taxíku, sám prekvapený ako elegantne. Noblesa ala James Dean . Na chrbte ma hriali lúče ranného slnka. Zima v ťahu. Konečne. Otvoril som okno a vliezol pod studenú perinu. Spánok oslobodzuje.
„Neprebrala sa.“
„Ako to myslíš, že sa neprebrala?! Veď bola mladá a v poriadku...“
„Proste zaspala a už sa neprebrala.“
Spánok niekedy oslobodzuje. Definitívne.
Spomenul som si na Almodovarov film , v ktorom jedna z postáv zbierala výstrižky z novín. V jednej z tých správ sa hovorilo o tom, ako policajti istého zimného rána prenasledovali motocyklistu, ktorý sa šialenou rýchlosťou rútil krajinou. Až potom, ako ho dohnali, zistili, že umrzol.
„Kam šiel za svitania zmrznutou krajinou?“
„Navštíviť niekoho, kto nemohol čakať do rána.“
Život vie byť niekedy poetický... hajzel.
Obdobie dažďov
Keď som sa zobudil, dážď jemne klopkal na kovové plechy okeníc a izbu zalievalo tlmené fialové svetlo. Mám rád jarné búrky, čas plynie pomalšie a myšlienky sa ospalo plazia po stenách ako tiene. Búrkové svetlo premietlo na strop obrazy kvapiek stekajúcich po okennom skle. Po plafóne mi tak vírili roje múch. Prepadlo ma podozrenie, že ma touto metaforou chce dajaká vyššia moc upozorniť na zahnívanie mojej existencie trvajúce už dlhšiu dobu. Začal som ten bzukot aj počuť. Bol nepríjemne všadeprítomný, ako bzukot múch v sparnom letnom popoludní pri kontajneroch za mäsiarstvom.
Vstal som z postele, spláchol do seba ružovú tabletku a uvaril si kávu. Do hlavy sa mi vrátil kľud. Opäť bolo počuť len tiché bubnovanie dažďa a ukľudňujúce zurčanie vody v rímsach. Sadol som si na balkón a zapálil cigaretu. Dym sa malátne plazil po zemi a popol pri pokuse odklepnúť ostal levitovať podfúknutý miernym vzdušným vírom. Visel tam vo vzduchu ako meditujúci tibetský mních v nirváne. Je tlaková níž.
Sneh sa roztopil a ja som dúfal, že s ním sa roztopia aj dávne, bolestné spomienky, ktoré som do neho v zime pochoval. Roztopili. Lenže teraz začali spolu s jarnou trávou vyrážať spopod zeme ako nepríjemné prízraky oživnutých mŕtvol. Zasial som dračie zuby a dodnes bojujem s ich fantómmi. Blesk roztrhol oblohu napoly. Na chvíľu som v spomienke ucítil známu vôňu ženskej pokožky, vlhkej od búrkového dusna. „Citovo plochý, ty si úplne citovo plochý!“ Kričala žena z okna odnaproti na manžela a on si pri tom rituálne trhal vlasy, ktoré nemal, aby dokázal, že s pociťovaním emócií rozhodne nemá žiaden problém.
Večer sa vyjasnilo a vo vzduchu bol cítiť ozón. Ľudia oslobodení od celodenného hrbenia pod dáždnikmi, si to s blaženými výrazmi na tvárach energicky šinuli po chodníkoch. Mávnutím som zastavil taxík.
„Kam to bude?“
„Do centra.“
„Myslíte, že je lepšie zomrieť v spánku, alebo umrznúť na motorke?“ Taxikár zjavne zaskočený touto otázkou si ma ešte raz premeral pohľadom, či náhodou nenabral nejakého magora. „Umrznúť na motorke? To sa dá ako?“ Odpovedal nakoniec protiotázkou. „Neviem, idete mrazivým brieždením za niekým, kto nemôže počkať do rána. Napríklad za niekým, koho veľmi milujete.“ „Hm...“ Zamyslí sa. „Ja by som chcel umrieť pri j.bačke.“ Úplné bezvetrie.
