Má demokracia samovražedné sklony?

Slováci ako každý malý národ sú na svoj mladý štát podvedome citliví. Naša krátka historická samostatnosť je príčinou malého národného sebavedomia ktorého absencia nám bráni v racionálnom nadhľade. Táto skutočnosť nás robí menej imúnnymi voči podsúvaniu myšlienok burcujúcich rôzne druhy neznášanlivosti na čele s tou národnostnou. Falošní „vodcovia“ sa nám snažia vnútiť namiesto vyspelej a zdravej národnej hrdosti falošné vlastenectvo ktoré prinajmenšom niečím „smrdí“. Jeho pravú tvár môžeme vidieť na futbalových štadiónoch a v krčmách. Naposledy sme sa s jej najprimitívnejším prejavom mohli stretnúť na Tyršovom nábreží v Bratislave. V kombinácii so sklamaním ktoré občanom prináša každodenná politická (ne)kultúra je to ideálna štartovacia pozícia pre hnutia prinášajúce zaručene a rýchlo „lepší zajtrajšok“. Čitateľ ktorý vie že sa história opakuje oprávnene vidí v tejto situácii paralelu so situáciou v medzivojnovom Nemecku. Dnes môžeme pozorovať všetky vtedajšie atribúty: obavy o existenciu národa v dnešnom globálnom „nenárodnom“ svete (v európskom regióne zastúpeného EU), podnecované „národnými silami“, politická situácia z ktorej je občan sklamaný a samozrejme okamžitá prítomnosť človeka ktorý vie „ako na to“ a „kto za to môže“. Áno, kto si myslí že narážam na pána Kotlebu a jeho „zaručene slovenskú“ SP-NS nemýli sa. Tento človek sa rozhodol, zjavne inšpirovaný históriou, zneužiť „dôveru“ demokracie aby sa po jej rebríku dostal k moci a následne ho ako nepotrebný prostriedok zničil. Využívajúc pri tom konšpiračné metódy (všetci vrátane mimozemšťanov sa snažia zničiť suverenitu Slovenskej republiky a zotročiť nás), symboliku (uniformy poskladané z prvkov ošatenia Hlinkovej gardy, Rodobrany a možno aj ochranky Disneylandu, aby nebolo pochýb že sa nejedná o nacistickú symboliku) a jasné označenie nepriateľa (Žid, Maďar, Eskymák) typické pre ultra-pravicové ideológie. Aby som nikomu nekrivdil je potrebné dodať že extrémna lavica čiže komunisti sledujú ten istý mocenský cieľ a používajú aj rovnaké prostriedky, len s inými premennými (v praxi: „národný nepriateľ“->„nepriateľ ľudu“, žid->buržoázia). Demokracia musí riešiť otázky vlastnej existencie, čiže „čo ešte je“ a „čo už nie je“ demokratické a je to naozaj rozhodovanie náročné. Pri zlom vyhodnotení totiž môže nastať situácia že poprie samú seba. Klasickým príkladom je zákaz retroaktivity zákonov ktorá je dôvodom nevysporiadania sa spoločnosti s vlastnou komunistickou minulosťou a jej pohlavármi. Nikto z vtedajších mocných totiž neporušil vtedy platnú ústavu ani zákony, pretože konali v ich súlade. Keby dnešná demokratická spoločnosť prostredníctvom svojich orgánov rozhodla že vtedajšie zákony neboli platné a umožnila tak potrestať „vinníkov“, podtrhla by tým vieru v právnu istotu a demokratické princípy. Tomu všetkému rozumiem a som schopný to akceptovať, nerozumiem však prečo sa nevieme bezprecedentne vysporiadať s prítomnosťou. Sme schopní tolerovať priam nacistické prejavy SP-NS s odôvodnením že ide iba o hájenie národnej myšlienky a na druhej strane politického spektra akceptujeme vysedávanie členov KSS v parlamente. Pričom táto strana sa považuje za priameho nasledovníka KSČS, nikdy sa nedištancovala od myšlienok triedneho boja ktorý je v priamom rozpore s demokratickými myšlienkami a zákazu súkromného vlastníctva ktoré je základným prejavom ľudskej slobody. Je predsa nutné nechať „demokraticky“ vyjadriť svoj názor každého, čo na tom že si tým slobodná spoločnosť opäť kope vlastný hrob. Je až zarážajúce aká dokáže byť demokracia naivne tolerantná, uviaže si okolo krku slučku a následne druhý koniec podá katovi so slovami „nech sa páči“. Ak máte pocit že zbytočne bijem na poplach mýlite sa. Demokracia totiž prináša klamlivú predstavu že je večná a neporaziteľná, pod jej vplyvom ľudia nadobúdajú falošnú predstavu že sa nič nedeje ani keď pod ich oknami pochodujú uniformovaní jedinci s fakľami a rozdávajú letáky s pochybným obsahom. Človek má aj v takýchto vyhrotených situáciách pocit že spoločnosť už dospela a že sa jedná len o nemiestnu hru akýchsi výrastkov. Má to len malý háčik, títo „výrastkovia“ sú združení v riadne registrovanej politickej strane ktorej štatutárny orgán sa prezentuje ako „vodca“. Nezostáva dodať nič iné len že ľudia po Prvej Svetovej vojne a taktiež pred rokom 1948 si tiež mysleli že spoločnosť sa zo svojich chýb poučila. Hádzať vinu na demokraciu nie je riešenie, ako systém je tiež len výtvorom človeka. Ide skôr o to či sme „dorástli“ do schopnosti žiť v tomto systéme ktorý sme si vytvorili ako zatiaľ najideálnejší, alebo si človek demokraciu nezaslúži, o čom vážne uvažujem po prečítaní niektorých diskusií k článkom s touto tematikou . Mlčanie a ľahostajné mávanie rukami je najhoršie ako sa k tomuto problému, ktorý je naozaj problémom s veľkým P, môžeme postaviť. Je to taktiež hlavný dôvod prečo som sa rozhodol napísať tento článok. Dúfam že veci o ktorých som v tomto článku písal a ktoré sa okolo nás dejú sú len vztýčeným ukazovákom ktorým hrozí história človeku, ten si to uvedomí a nedovolí aby demokracia zas raz spáchala samovraždu.