Miestnosť bola zaliata poblikávajúcim modrým svetlom, ktorého zdrojom bol monitor počítača umiestnený v najtmavšom rohu miestnosti. „Už idem, už idem...“ upokojoval som kvílenie, ktoré sa z kúta prosebne plazilo až k mojim ušiam. Z monitora na mňa hľadeli smutné oči neľudského stvorenia, ktoré som uväznil v svete núl a jedničiek, pre väčšinu ľudí známeho ako „sieť“. Uvrhol som ho do tohto elektronického bludiska tak, ako to dávno predo mnou s Minotaurom učinili starí krétski kňazi. Musel som to spraviť pre jeho neschopnosť žiť vo svete ľudí. Jeho naozajstný život vlastne začal až tam, predtým prežívalo vo mne, latentne, bez toho, aby som o ňom vedel. Jeho existenciu som však tušil. Prezrádzala ho snaha utiecť z ľudského väzenia. Keďže prebývalo v hlave, pokúšalo sa o to čo najčastejšie ústami a ušami, čomu som zabránil nosením papierového vrecúška prehodeného cez hlavu a veľkou dávkou mlčanlivosti. Mnoho ľudí ma preto považovalo za blázna. Rozumel som im. Kto by považoval za normálneho človeka, čo sedí mlčky v bare a pivo mu steká po tričku, pretože po každom pokuse napiť sa narazí pohárom na vrecko, ktoré má navlečené na hlave. Ja som však vedel, že s mojou „normalitou“ je všetko tak ako má byť. Uistil ma o tom taktiež môj obraz v zrkadle vetou „kto chodí po tme, musí v lete navštíviť srnky v lese“. Zmysel tohoto posolstva mi síce dodnes zostal neobjasnený, cítil som však, že ma duševne pozdvihlo a nechal som si ho vytetovať na chrbát. Toto posolstvo tiež viedlo k zisteniu, že s papierovým vreckom na hlave sa nedá žiť stále a mlčanie je tiež na hovno, hlavne keď chcete zaplatiť účet. Rozhodol som sa preto, že stvorenie musím zo seba dostať a uväzniť. Stalo sa to túto nedeľnú noc. Vyliezol som na strechu a pripútal na ňu šarkana, kovovým drôtom prepojeného s mojim počítačom. Potreboval som poriadnu energiu, aby som to monštrum dostal zo seba von. Stal som sa pritom objektom záujmu osadenstva baru, ktorý susedí s mojim domom. Než ma spozorovali sledovali na plátne nejakých ľudí, uväznených v akomsi dome. Najprv som im závidel, lebo ja mám doma iba terárium s dvoma škrečkami a pozerám sa na neho sám, ale vzápätí som si uvedomil, že je to znamenie, že sa môj väzniteľský zámer podarí. Po všetkých potrebných úkonoch som zasadol za počítač a čakal ako na blesk z jasného neba. Keď nad tým tak uvažujem, ja som na ten blesk čakal naozaj a ani nebo nebolo jasné. Ale očakávanie, že sa bude blýskať z bielej, snehom nabitej oblohy, výjde vlastne narovnako. A predsa... Zaznela strašná rana a cez počítač do mňa vošla neuveriteľná energia. Jediné čo si pamätám bolo, že ruky položené na klávesnici začali klepať do klávesov rýchlosťou naspídovaného robota č.5 a v miestnosti bolo svetla ako v betlehémskej maštali na Vianoce. Keď som sa prebral, pozeralo na mňa z monitora akési čudo. Určite by veľa ľudí pri tomto pohľade okamžite dostalo nevoľnosť, ale mne toto zvláštne a škaredé stvorenie v tú chvíľu prilnulo k srdcu. Niečím, čo presvitalo spoza tej odpornej masky, v ktorej sa zrkadlila moja tvár. Neviem to vysvetliť, asi to bude tým, že bolo tak dlho mojou súčasťou. V každom prípade som si ho však zamiloval a vždy, keď v noci zavíja hladom, až susedom v širokom okolí mrzne krv v žilách, vstanem a idem mu dať najesť. Keďže jeho duša je uväznená v elektronickom svete, kŕmim ho textovou podobou núl a jednotiek. Dal som mu meno Ego, ale neskôr som si všimol že keď prehĺta písmenká, ktorými ho kŕmim vydáva zvuky znejúce ako „bloggg bloggg“ tak som ho premenoval na Blog-a. Zistil som, že si našiel cestu z bludiska, kam som ho uväznil a niekto mi ho prikrmuje niečím, čomu sa, ako som zisti, hovorí karma. Zatiaľ o nej viem len toľko, že Blogovi po nej rastie apetít a musím ho kŕmiť čoraz viac a častejšie. Aj keď je neposlušný a poriadne drzý, mám ho rád. Už musím ísť volá ma... Je to môj milááášek.
