A keďže som svoj doterajší život prežila na juhu Slovenska a do hôr som chodila veľmi sporadicky, nemám správnu kondíciu, čo sa horskej turistiky týka. Povedala by som, že možno aj malé dieťa vyjde bárs aký kopec skôr ako ja, ba dokonca aj bez reptania. No dobre možno preháňam, ale taká už raz som.
Hory mám rada, ale ešte radšej ich mám z pohodlia domova. Nechápte ma zle. Ja sa len necítim byť prispôsobená na niečo tak náročné. Mám obavu, že by zo mňa mohlo ubudnúť pár kíl. Nuž, ale čo narobím, môj muž je pravý opak toho, čo práve opisujem. Vlastne aj práve kvôli nemu, alebo je to skôr vďaka nemu? Akokoľvek to už je, jedného dňa sme si to vyšľapali na Baranec.
Neverila som vlastným ušiam, keď som vyslovila vetu: „Mohli by sme skúsiť ten Baranec.“ Keďže je to dlhoročným snom môjho muža a neustále mi tým pílil uši. No a keďže ja takéto vety často nehovorím. Môj návrh bral všetkými desiatimi, súhlasne prikývol aj s úsmevom na tvári. V tom úsmeve sa zračilo niečo desivé, zrejme desivé iba pre mňa, pretože som si vzápätí uvedomila, čo za bič som na seba uplietla.
Bola to sobota a mohla to byť taká pekná sobota. Doma na gauči. Ale nie, ja som si vybrala inak. Cestou do Západných Tatier sme sa zastavili ešte pre kamarátov, vraj mali rovnako bláznivý nápad. Tak som si v duchu pomyslela, „Skvelé, tak nebude moje káranie, keď nebudem vládať, počúvať iba môj muž.“ Ďalej sme, teda, pokračovali vo štvorici, skoro ako z toho filmu, iba okolnosti boli iné. Neďaleko Žiarskej chaty sme na parkovisku nechali auto a vyrazili sme po žltej značke. Šľapali sme ani nie 15 minút, keď sa z diaľky ozvalo ručanie. Nedokázali sme identifikovať, čo, prípadne kto to mohol byť. No napriek tomu som stuhla a mala som sto chutí vziať nohy na plecia, a zdúchnuť. Samozrejme, sa tak nestalo a napriek môjmu, povedala by som, takmer hysterickému naliehaniu vrátiť sa, sme pokračovali podľa plánu.
Musím uznať, že po predošlých skúsenostiach v oblasti turistiky ma terén, ale aj ráz stúpania milo prekvapili. Nečakala som, že to bude také, nuž na moje pomery, jednoduché. Vraj, že dvetisíc metrov nad morom. Takto by som kľudne išla aj tritisíc. Po približne hodine a pol šľapania sme dorazili na Holý vrch. Príšerne tam fúkalo, ale to nebolo nič oproti tomu, čo nás ešte len čakalo. Trocha sme sa teda osviežili a doplnili energiu a mohli sme pokračovať ďalej. Prechádzali sme kosodrevinou, keď tu zrazu mi môj muž rukou naznačil cieľ našej trasy. Zamrzla som, zatajila som dych. Môj muž zbadal paniku v mojich očiach a pristúpil ku mne, aby ma uistil, že sa nemám čoho báť, vraj, že to zvládnem. V tej chvíli by mi mohol povedať hocičo, neupokojilo by ma to, teda až na jednu vec. Keby mi povedal, že ma vynesie až hore. Ale to sa, prekvapivo, nestalo. Chvíľu po tom ako som si uvedomila, že vzhľadom na to, že sa nerada vzdávam, mi nezostáva na výber a hold musím pokračovať. Nič strmšie by mi predtým ani len nenapadlo skúšať zdolať. Musela som sa asi pomiasť, keď som vyslovila onú vetu. Ach bolo mi do plaču. Ale aj keby sa rozplačem, slzy by mi okamžite odvial vietor, taký bol silný. Bol to možno najkratší úsek celej cesty, no aj tak mi to pripadalo ako by sme ho išli raz tak dlho. Bol to riadny stupák, poviem vám. Myslela som, že to už neskončí. Zahĺbená do myšlienok na to ako nevládzem som sa zrazu ocitla na vrchole. Zdvihla som hlavu a uvidela niečo tak nádherné a dych berúce, že by som bola schopná sedieť tam hodiny a obdivovať všetku tú krásu, ktorá sa mi ponúkala. Ale keďže tam dosť fúkalo, urobili sme pár fotiek na pamiatku a pobrali sme sa nadol.
Nebyť mojej baranej tvrdohlavosti a pohodlného gauča možno by som sa už bola skôr odhodlala na tento výstup. Ach, ešteže mám ten gauč, pretože na konci dňa bol mojou oporou spolu s mojím mužom, podržali ma, aj keď som si myslela, že už to nezvládnem.
