Zvykli sme si na to, že najsilnejšou jednotkou v spoločnosti je rodina, ku ktorej sme výchovou smerovaní a predurčení už od útleho veku. Tento naratív na ľudí aplikuje akýsi tlak, v dôsledku ktorého prestávame byť citliví k párom a jedincom, ktorí v sebe bojujú a potýkajú sa s problémom neplodnosti. Ako spoločnosť každodenne zlyhávame na empatickosti a odsudzujeme ľudí, ktorí jednoducho nevidia seba samých v roli rodiča. Nazývame ich kariéristami, sebeckými, pohodlnými a nezapadajú do nášho vzorca, v ktorom by každý mal byť rodičom.
Od istého veku sa v malých dievčatkách buduje materinský cit. Rodičia im kupujú bábiky, ktoré častokrát vyzerajú ako bábätká a vštepujú im základné cnosti ako starostlivosť a nežnosť. Neskôr deti sledujú a učia sa, ako funguje rodina. V neskoršom veku sa často začnú vytrácať idylické predstavy a do popredia sa dostávajú bolesti z nefunkčnosti rodín a iných nepríjemných skúseností, ktoré v spoločnosti pozorovali.
O našej generácii mladých ľudí sa hovorí, že sme nadmieru precitlivení a senzitívni na okolnosti, ktoré sa okolo nás dejú. Niektorí majú veci nevyriešené v sebe, iní zase na vzor rodičov nechcú spôsobovať bolesť svojim potencionálnym deťom. Niektorí prosto nemajú vzťah k rodičovstvu a niektorí na to nie sú pripravení. Mnohých ľudí deti robia šťastnými ale niektorí takto svoju budúcnosť nevidia.
Prestaňme sa ľudí pýtať, či čakajú dieťa – keď budú chcieť, oznámia nám to sami.
Nepýtajme sa, kedy budú mať dieťa – veľa párov má problémy s otehotnením a bolí ich odpovedať na otázky tohto druhu.
Nepýtajme sa, kedy budú mať ďalšie dieťa – pre mnoho ľudí je rola rodiča divergentná a ďalšie dieťa do rodiny už prijať nechcú.
Ľudia naozaj nepotrebujú a nechcú dookola zakaždým niekomu vysvetľovať, že nechcú alebo nemôžu mať deti. Otázky ohľadne rodičovstva jednoducho považujeme za konverzačné a mnohí ich vyťahujú hneď za otázkou :,,ako sa dnes máš“. Stráca človek hodnotu ak neprivedie na svet dieťa? Prečo tak veľmi túžime po tom, aby sa každý v našom okolí stal rodičom?
