Mäsový šok

Vždy SME jedli mäso v našej rodine, som teda zvyknutý jesť mäso často, pričom je v podstate jedno aké. Zdržanlivejší som len voči reštauračnej hovädzine. Inak povedané, jem mäso každý pracovný deň v rámci obedového menu v neďalekej reštaurácii a cez weekend doma... A už dnes viem, že v tej reštaurácii zajtra nebudem jesť kuracie prsia na stotisíci spôsob (spomeniem aspoň kuracie prsia na mandarínkach, s nivovou omáčkou, s olivami, zapečené so šunkou a syrom, zapečené s broskyňou a syrom, zapečené s paradajkami a syrom, s čínskou zeleninou, grilované, na šampiňónoch, s hráškom a baby karotkou, s hráškom a obyčajnou karotkou, na špargli, s omeletou...), ale bravčový steak, pričom slovo steak pri cene menu 3.59 € nemôžem brať vážne, ale bude to veľmi príjemná zmena oproti poľskej kuracine... Potom samozrejme nemôžem vynechať skutočné steaky pri príjemných večerných posedeniach v dobrých reštauráciách, kačacinu a husacinu na kačacích a husacích hodoch, hovädzie a slaninu v Big Tasty Bacon a myslím, že už každý pochopil, že MÄSO je súčasťou môjho života... Veľkou súčasťou môjho života...

Vedel som, že ten deň raz príde... Deň, keď si v hlbokej frustrácii vyberiem namiesto kuracích pŕs alebo diabolského mäsa (ktoré by som nejedol za žiadnych okolností, lebo čašníčky mi ani po roku nedokázali vysvetliť, čo to vlastne je), dukátové buchty...

Neboli dobré... Cesto trochu lepivé, aj napriek mojej požiadavke, nech to utopia v dvojitom kréme, krému bolo málo a ešte to poliali niečím, čo vyzeralo ako sójová omáčka a ani to veľmi vzdialene nechutilo...

Nedojedol som... Týmto slovám v rámci tohto článku prisudzujem osobitý význam... Ja vždy dojem...

Zjavne som si neuvedomoval vážnosť situácie... Ale postupne mi to začalo dochádzať... Cítil som sa malátne, nedokázal som sa sústrediť na prácu, ťažko sa mi dýchalo, nevedel som, čo sa so mnou deje, veľmi som sa zľakol... Z práce som sa ponáhľal rovno domov, pri šoférovaní som urputne rozmýšľal aký liek by mi mohol pomôcť, dostal som kŕče, strašne ma bolela hlava a bol som smädný... Veľmi smädný... V agonickom stave som konečne dorazil domov, nepamätám si ako som sa dotal na gauč, ani ako dlho som tam ležal...

Určite ste už počuli o tom, ako sa ľuďom blízko smrti premietne celý život, vidia tunel a na konci tunela svetlo... Mne sa stalo niečo podobné, s tým rozdielom, že sa mi premietol len tento konkrétny deň, len tento jediný deň... Videl som sám seba ako raňajkujem tvarohové buchty s kakaom, ako desiatujem pomaranč a najmä, najmä ako obedujem dukátové buchty, ako mi na ne dali sójovú omáčku a málo krému aj napriek tomu, že som si pýtal dvojitý - utopte to v dvojitom kréme som jej povedal!! A potom som uvidel svetlo na konci chladničky...

Debrecínska šunka... Niekoľko tenučkých plátkov... Len niekoľko tenučkých šťavnatých plátkov a krv začala prúdiť v mojich žilách a ja som žil!! Žil som...

Udalosti, ktoré som tu popísal, sa označujú ako mäsový šok...